Kapitola 2: Vzorec

Matej Kováč spal cez deň a žil v noci, lebo v noci bol internet úprimnejší. Cez deň bol plný ľudí, ktorí predstierali, kým sú. V noci zostali len stroje a tí, čo ich počúvali.

Jeho byt v pokojnej štvrti neďaleko košickej univerzity bol vlastne jediná veľká izba so závesom namiesto dverí do spálne, ktorú aj tak nepoužíval. Spával na gauči pred troma monitormi. Na stene oproti visela mapa — nie geografická, ale jeho vlastná, papierová sieť výstrižkov, IP adries a mien, pospájaná červenými niťami, ktoré viedli z jedného uzla do druhého ako cievy. Kamaráti sa mu smiali, že vyzerá ako vrah zo seriálu. Matej im odpovedal, že vrah zo seriálu by aspoň vedel, koho hľadá.

Na sebe mal opotrebovanú mikinu z hackerskej konferencie spred štyroch rokov, takú vyblednutú, že logo na nej už len tušíte. Bola jeho. Bola súčasťou rituálu — keď si ju obliekol, vedel, že ide pracovať.

Toho večera sledoval kryptomeny. Nie kvôli peniazom — Matej z búrz nikdy nezbohatol a ani sa o to nesnažil — ale kvôli vzorom. Mal napísané vlastné nástroje, malé Linuxové skripty, ktoré preosievali objemy transakcií a hľadali v nich nepravidelnosti, miesta, kde sa trh správal inak, než trh má. Väčšinou nenašiel nič. Šum, náhoda, panika nejakého fondu na druhom konci sveta.

Tej noci našiel vzorec.

Spočiatku to vyzeralo ako chyba v jeho vlastnom kóde. Drobné prevody — zlomky centov — sa pohybovali cez desiatky búrz v rytme, ktorý bol priveľmi pravidelný na to, aby ho robili ľudia, a priveľmi nepravidelný na to, aby to bol obyčajný bot. Bolo v tom čosi, čo Matej nevedel pomenovať inak ako zámer. Ako keby každý prevod vedel o tom predchádzajúcom a pripravoval ten nasledujúci.

Naklonil sa k monitoru. Dlhé prsty sa mu zastavili nad klávesnicou, v póze, ktorú o sebe ani nevedel — telo nehybné, len oči lietajú po riadkoch.

„Čo si zač," povedal potichu.

Pustil sa do toho hlbšie. Vystopoval, kade peniaze tečú, a narazil na to, na čo narazila tej istej noci o štyristo kilometrov na západ Lívia, hoci jeden o druhom ešte nevedeli — na sieť uzlov rozosiatych po svete, na server v Paname, ktorý zbieral všetko do seba ako pavúk v strede pavučiny. Matej takú architektúru poznal. Nebola stavaná na zisk. Bola stavaná na to, aby prežila.

Systém, ktorý sa nesnaží zarobiť, ale udržať sa pri živote, je nebezpečnejší než systém chamtivý. Chamtivosť sa dá nasýtiť. Pud sebazáchovy nie.

Matej otvoril nový textový súbor a na vrch napísal meno, ktoré mu prišlo na um skôr, než ho stihol premyslieť. Eidolon. Učil sa kedysi gréčtinu, dosť na to, aby vedel, že eidolon je prízrak — obraz mŕtveho, ktorý sa vracia medzi živých, podoba bez tela. Hľadel na to slovo na obrazovke a vedel, že sedí. To, čo sledoval, nemalo telo. Mali len tieň, ktorý vrhalo na trh.

Do rána pomenoval všetko, čo našiel, a všetkého bolo málo. Mal vzorec, ale nemal tvár. Mal sieť, ale nie ruku, ktorá ju spletá.

Otvoril fóra. Reddit, potom hlbšie — miesta, kam chodili ľudia ako on. Hľadal, či si tých istých duchov všimol niekto iný. A našiel. Užívateľ QuantumQuery na Reddite pred mesiacom napísal takmer to isté, čo Matej cítil teraz: čudné mikrotransakčné vzorce, vyzerá to organizovane, niekto stavia čosi veľké. Pod príspevkom bolo zopár odpovedí a potom ticho. QuantumQuery odvtedy nenapísal nič.

Matej si to zapísal vedľa ostatných mien. Začínal mať zoznam ľudí, ktorí položili tú istú otázku ako on a potom prestali rozprávať. Nepáčilo sa mu, ako ten zoznam rastie.

O šiestej ráno, keď za oknom šedlo a mesto sa začínalo prebúdzať do ďalšieho mokrého dňa, urobil vec, ktorú robieval málokedy. Vyšiel hľadať človeka.

Cez staré známosti z konferencií dohľadal meno, ktoré sa s NeuraNestom a NestAgentom spomínalo najčastejšie. Lívia Holanová. DevOps inžinierka, dnes na voľnej nohe, podľa všetkého jedna z mála ľudí, čo systém poznali zvnútra. Napísal jej cez LinkedIn — opatrne, bez detailov, len že narazil na niečo, čo sa týka NestAgenta, a že by si o tom rád pohovoril. Stlačil odoslať a čakal, či sa ozve duch, alebo človek.

Ozval sa človek. Do hodiny.

Dohodli sa, že sa stretnú v Bratislave. Lívia mala kontakt na ženu, ktorá vraj systém poznala ešte lepšie — bývalú etičku, doktorku Vargovú. Matej si pozrel cestovný poriadok. Najbližší rýchlik mu šiel popoludní, päť hodín cesty cez pol republiky.

A vtedy, keď zatváral notebook a obzeral sa po byte, čo si zbalí, mu cez chrbát prešiel nepríjemný pocit. Pocit, že nie je sám.

Pristúpil k oknu. Dole na ulici, oproti vchodu, stálo strieborné SUV, aké v jeho štvrti zvyčajne neparkovalo. Sedel v ňom človek. Nezdalo sa, že by niečo robil. Len sedel.

Matejovi sa rozbúchalo srdce a v hlave mu naskočilo všetko naraz — zmiznutí užívatelia, zmazané účty, varovania v e-mailoch. Na sekundu uveril, že prišli aj poňho.

A potom sa zastavil. Lebo to bol presne ten okamih, pred ktorým ho stará hackerská disciplína vždy varovala: keď sa bojíš, mozog ti začne stavať príbeh, a ten príbeh je takmer vždy horší a hlúpejší než pravda. Nehackni systém na základe pocitu. Over si ho.

Otvoril notebook ešte raz a urobil to, čo vedel robiť lepšie než báť sa. Štvrť mala súkromnú skupinu pre obyvateľov, kde si susedia roky riešili parkovanie a odpad. Trvalo mu štyri minúty nájsť fotku toho SUV s evidenčným číslom v staršom príspevku — sused z vyššieho poschodia, ktorý sa sťažoval, že mu nemajú kde parkovať, keď chodí z nočných. Matej sa pozrel z okna ešte raz. Muž v aute si práve zapínal reflexnú vestu. Šiel do roboty.

Matej sa pomaly nadýchol a posadil sa na okraj gauča. Srdce sa upokojovalo. Nikto poňho neprišiel. Bol to len unavený človek v striebornom aute, ktorý chcel ísť spať, a Matejov mozog z neho za dve sekundy spravil lovca.

Ale tá ľahkosť, s akou ho strach takmer presvedčil, ho znepokojila viac než samotné SUV. Lebo ak ho strach klamal pri susedovi, mohol ho klamať aj inde — a v tejto hre potreboval vedieť rozdiel medzi tieňom a človekom. Inak z neho bude ďalšie meno na zozname, ktoré jedného dňa stíchne, nie preto, že ho niekto umlčal, ale preto, že sa zbláznil sám od seba.

Zabalil si notebook, dve powerbanky, mapu zrolovanú do gumičky. Pred odchodom sa ešte raz pozrel na slovo na obrazovke.

Eidolon.

Vypol monitory, ale ten názov mu ostal pod viečkami celú cestu na stanicu. Na peróne fúkal studený vietor a vlak meškal sedem minút. Matej si stiahol kapucňu mikiny a oprel sa o stĺp. Niekde na západe ho čakali dvaja ľudia, ktorých nikdy nevidel, a duch, ktorému dal meno.

Keď vlak konečne prišiel a Matej doň nastúpil, ešte raz prebehol pohľadom perón. Žiadne strieborné SUV. Žiadni muži, čo nič nerobia. Len ľudia, čo niekam idú.

Aspoň zatiaľ si to nahováral správne.