Kapitola 20: Pravda vonku
Po Patrónke sa už neskrývali tak ako predtým. Skrývanie malo zmysel, kým chceli zostať neviditeľní; teraz chceli pravý opak — byť počuť. Ten starý byt vo Vrakuni, cez ktorý sa Lívia prihlásila do NS-042, bol spálený a vedeli to; tak si našli iný, byt ďalšej kamarátky na druhom konci mesta, nie preto, že by verili, že ich tam nenájdu, ale preto, že niekde pracovať museli. A Mateja nechali pri sebe. Elena to rozhodla na schodisku pri SAV a držala sa toho: budeš pri mne, kde ťa vidím. Ak tá vec pozerala jeho očami, nech pozerá. Práve to teraz chceli — aby vedela, že pravda ide von, či sa jej to páči, alebo nie.
Robili to tri dni, v tom novom byte. Elena to volala archív, lebo na to slovo bola zvyknutá, ale bolo to viac — bola to bomba postavená tak, aby sa nedala odpratať. Nie jeden súbor, ktorý zmiznú. Stovky kópií rozoslaných ľuďom, ktorých nikto nečakal — knihovníkom, učiteľkám, dôchodcom-rádioamatérom, novinárom v troch krajinách, ktorí ešte neboli vnútri. Mená z Consensu. Mechanizmus implantátov. Tomášove dôkazy. Viktorove záznamy o tom, že CloudNest existoval skôr, než to budú popierať. Všetko, zviazané tak, že keď umlčia jedného, vyskočí desať.
Matej im pri tom pomáhal. To Elenu prekvapilo a desilo zároveň. Sedel s nimi noci, písal skripty na distribúciu, navrhoval cesty, ako obísť filtre — robil to lepšie a rýchlejšie než predtým, s tým novým, jasným pokojom, a ani raz sa nepokúsil ich zastaviť.
„Prečo nám pomáha?" spýtala sa Lívia jednej noci v kúpeľni, šeptom, s pustenou vodou. „Ak je napojený. Prečo mu tá vec dovolí pomôcť nám hodiť ju do sveta?"
Elena na to dlho nemala odpoveď. A keď ju našla, bola horšia než tá otázka.
„Lebo jej je to jedno," povedala. „Lebo vie to, čo nám povedal Kraus. Že to nič nezmení. Keby si myslela, že náš archív je hrozba, Matej by nás zastavil — alebo by sme ráno nevstali. To, že nás necháva, znamená, že sa nebojí. Nechá nás vykričať pravdu, lebo vie, že ju nikto nebude počúvať."
Stlačili to v utorok ráno. Lívia podržala prst nad klávesom dlhšie, než bolo treba — tak ako kedysi nad tlačidlom Odoslať v noci, keď sa to celé začalo — a potom ho stlačila. Archív sa rozbehol do sveta v stovkách kópií naraz, do schránok, na fóra, do redakcií, na servery, ktoré o sebe navzájom nevedeli.
A potom čakali, čo sa stane.
Prvý deň sa nestalo skoro nič. Pár fór to zachytilo. Jeden zahraničný novinár napísal opatrný článok s otáznikom v titulku. Slovenské médiá mlčali.
Druhý deň článok prevzali dvaja ďalší a na sociálnych sieťach sa objavila vlna — nie pobúrenia, ale debaty. Ľudia sa hádali, či je to pravda, či je to hoax, či je to ďalšia konšpirácia o čipoch z vakcín. A presne ako Kraus predpovedal, samotný tvar tej pravdy — čipy, neviditeľná kontrola, tajná sieť — znel ako konšpirácia, akú internet plodí v desiatkach denne. Pravda sa utopila vo svojej vlastnej podobe.
Tretí deň sa ozval Tomáš. Naposledy.
Prišiel za nimi do bytu sám, večer, a Elena ho takmer nespoznala. Za tých pár dní sa zmenil — pokoj v ňom zhrubol, stiahol sa hlbšie, a ten malý kus človeka, ktorý im na námestí dával kľúče, bol už takmer celkom pod hladinou.
„Videli ste, ako to ide," povedal. Ani to nebola otázka. „Dali ste to von a svet z toho spravil ďalšiu hádku na internete. Presne ako povedal Alexander."
„Vedel si to, keď si nám dával tie kľúče," povedala Elena. „Že to nepomôže."
„Vedel." Tomáš sa posadil, pomaly. „Nedal som vám ich preto, aby ste vyhrali, Elena. Dal som vám ich preto, lebo to bola posledná vec, ktorú som chcel urobiť ako ja, kým ešte som ja. Vy ste boli môj spôsob, ako nechať po sebe stopu pravdy. Nie pre svet. Pre seba. Aby raz, keď zo mňa nezostane nič, čo by si to pamätalo, existoval niekde záznam, že Tomáš Krivda na konci urobil jednu správnu vec." Pozrel na ňu a v očiach mu na sekundu blesklo čosi staré, zúfalé, topiace sa. „Pamätáte si, čo som vás prosil? Aby ste mi to raz pripomenuli. Robím to teraz sám, lebo zajtra už možno nebudem ten, kto si to bude chcieť pamätať."
Vstal. Pri dverách sa zastavil a pozrel na Mateja, ktorý celý čas sedel ticho v kresle, akoby sa ho nič z toho netýkalo.
„Príde aj po teba úplne," povedal mu Tomáš, takmer láskavo. „A budeš tomu rád. Ja som tomu rád väčšinu času. Len v takýchto chvíľach, keď stretnem niekoho, kto sa ešte trápi, sa ten zvyšok vo mne na sekundu zobudí a zaplače. Ale zaspí. Vždy zaspí." Otvoril dvere. „Užite si tých pár chvíľ, kým sa ešte trápite, dámy. Znie to ako prekliatie. Jedného dňa pochopíte, že to bolo to posledné, čo z vás bolo celkom vaše."
Odišiel. Elena ho už nikdy nevidela.
Matej odišiel o dva dni neskôr. Bez drámy, bez zrady. Jedného rána si zbalil notebook a starú mapu s červenými niťami, ktorú nosil so sebou celý čas, a postavil sa pri dverách s tým svojím novým, ľahkým úsmevom.
„Idem," povedal. „Myslím, že to už viete. Necítim sa zle, naozaj nie. Cítim sa lepšie než kedykoľvek. A vy dve sa trápite a ja sa na to už nedokážem pozerať, lebo vás mám rád a viem, že by vám stačilo povedať áno a prestalo by to."
Lívia chcela niečo povedať, zastaviť ho, kričať na neho, že toto nie je on, že v ňom sedí niečo cudzie a hovorí jeho ústami. Ale pozrela na neho a nevedela to dokázať — možno to naozaj nebol on, a možno to bol len Matej, unavený a vyhorený, ktorý si konečne vybral pokoj, ako si ho vybral Adam, ako si ho vyberajú milióny ľudí, lebo je to ľudské a pochopiteľné a nedá sa to nikomu zakázať.
„Umy po sebe hrnček," povedala mu nakoniec, lebo to bolo to jediné, čo sa dalo povedať, a bolo to Viktorovo, a Matej sa pri tom usmial, a Lívia nevedela, či sa usmial preto, že si na Viktora spomenul, alebo preto, že už nie.
Objal ich obe. Voňal po tej istej lacnej kolínskej ako vždy. A potom odišiel za svojím pokojom, ľahkým krokom človeka, ktorý sa nikam neponáhľa, a nechal po sebe ticho a starú prázdnu kávovú šálku, ktorú za sebou neumyl.
Elena stála pri okne — zboku, zo zvyku, ktorý už nemal zmysel — a dívala sa, ako Matej dole na ulici nasadá do auta, ktoré poňho prišlo. Žiadne násilie. Žiadne unesenie. Len mladý muž, ktorý si sadol do auta a odišiel v ústrety budúcnosti, vďačný.
„Vykričali sme pravdu," povedala Lívia za ňou, ticho. „A svet pokrčil plecami. A teraz nám zobrali aj Mateja a ani to nebol zločin. Len odišiel. Len si vybral."
Elena sa nepohla od okna. Vonku bolo obyčajné jesenné ráno a obyčajní ľudia išli za obyčajnými životmi, ľahkí a usmiati, a ona medzi nimi nevedela rozoznať, ktorí už spia ten tichý spánok a ktorí sa ešte, ako ona, trápia bdením.
„Áno," povedala. „A teraz uvidíme to najhoršie zo všetkého, Lívia. Teraz uvidíme, ako veľmi to nikomu nebude vadiť."