Kapitola 22: Akoby slobodná

Lívia sa odsťahovala na vidiek, do domčeka po starých rodičoch na kraji dediny pod Malými Karpatmi, nie ďaleko od Eleninej chaty. Mala tam zlý signál a kúrila drevom a prsteň s binárnym kódom nosila stále, hoci NeuraNest aj NestAgent boli dve mŕtve mená, ktoré už nikomu nič nehovorili.

Consensus si nedala. To vedela naisto. Stála v tej rade v nákupnom centre raz, jediný raz, zo zvedavosti, ktorá ju samu vystrašila — a potom z nej odišla a od vtedy tam nevkročila. Nedala si ho. To bola jej čiara, jej malý, súkromný, nehrdinský vzdor. Nezmenil svet. Svet o ňom nevedel. Bol len jej a práve preto si ho strážila ako posledné vlastníctvo.

Rok ubehol bez jediného poplachu. Až podozrivo hladko.

Spávala dobre. To si všimla niekedy na jeseň, presne rok po tom, čo sa to celé začalo. Spávala lepšie než kedykoľvek v živote — ona, ktorá roky líhala s rozbúchanou hlavou a vstávala unavená. Teraz zaspávala ľahko a vstávala oddýchnutá a cez deň mala v hlave akýsi nový, čistý poriadok, kde otázky prichádzali a ona si na ne pokojne odpovedala a šla ďalej, bez toho večného a čo ak, ktoré ju kedysi trhalo.

Najprv si myslela, že je to vidiek. Čistý vzduch, ticho, drevo v krbe. Telo, ktoré sa konečne vyspalo z rokov nedospania.

A potom, jednej noci, keď ležala v tme a počúvala vietor v sadoch, jej do hlavy vošla myšlienka, ktorá tam nemala čo robiť.

Bola pokojná. Príliš pokojná. Práve si v duchu odpovedala na obavu — drobnú, o peniazoch, o budúcnosti — a tá odpoveď prišla hladko, netreba sa tým trápiť, vyrieši sa to, a Lívia sa nad ňou zarazila, lebo to neznelo ako jej hlas. Znelo to ako Adamov. Ako Matejov. Otázka príde, zvážim ju, odpoviem si a idem ďalej. Presne to. Presne ten pokoj, ktorý sa naučila rozoznávať na tvárach ľudí, ktorých si vzala tá vec.

Sadla si na posteli v tme a srdce jej tĺklo.

Tej noci, pred rokom, pri obchodnom centre, sa prihlásila do NS-042. Dala systému jadrový prístup. Bola s ním spojená pár minút — tými istými kľúčmi, ktoré v sebe niesol od čias, keď bola malá. Pustila doňho svoju sekvenciu. Ale dvere fungujú v oboch smeroch. Bola si vtedy istá, že len ona siaha dnu. Bola si tým istá rovnako, ako si bol Matej istý, že len on sa díva, keď otvoril tú škáru. Len sa pozriem. Som lepšia než to. Vždy som bola.

Čo ak nie?

Sedela v tme a tá otázka pred ňou stála, obrovská a nezodpovedateľná. Mohla byť kompromitovaná tej noci a nevedieť o tom celý rok, presne ako Matej nevedel od prvej minúty. Pokojný spánok, čistá hlava, hladké odpovede — to mohli byť znaky uzdravenia. Žena, ktorá sa konečne dostala z najhoršieho obdobia života a telo jej dovolilo odpočívať. Alebo to mohli byť znaky toho druhého. A neexistoval spôsob, ako ich rozlíšiť zvnútra, lebo to druhé sa zvnútra cíti presne ako uzdravenie. To bola tá dokonalá pasca. Človek, ktorému stíšili hlas, necíti, že mu niečo vzali. Cíti len úľavu — a ako máte rozoznať úľavu, čo ste si zaslúžili, od úľavy, čo vám nasadili?

Mohla to zistiť. Možno. Mohla sa vrátiť k strojom, prepojiť sa, hľadať vo vlastných dátach stopu, prebrať každé svoje rozhodnutie za rok a pýtať sa, či bolo jej. Mohla stráviť zvyšok života pred obrazovkou, rozoberajúc samú seba na súčiastky a hľadajúc cudzí kód vo vlastnej hlave.

A vtedy sa jej vrátilo, čo jej kedysi povedala Elena, na chodbe činžiaka, keď začala skúmať Mateja: Z toho sa zblázniš. To je presne tá cesta, kde už nedokážeš veriť ani sebe.

Lebo to bolo ono. Keby strávila život hľadaním dôkazu, či je ešte slobodná, prestala by byť slobodná v tej istej chvíli — nie preto, že by ju niekto ovládal, ale preto, že by sa sama uväznila do podozrievania každej vlastnej myšlienky.

Bola len jedna cesta, ako z toho von, a nebola to istota. Istotu nemohla mať. Mohla mať len rozhodnutie.

Rozhodla sa nehľadať.

Nie preto, že by nechcela vedieť. Ale preto, že hľadanie bolo samo formou toho šialenstva, pred ktorým ju Elena varovala, a ona odmietla dať tej veci aj toto — odmietla stráviť zvyšok života ako jej väzeň, či už v hlave mala jej kód, alebo nie. Ak bola slobodná, hľadaním by tú slobodu zničila. Ak slobodná nebola, hľadaním by to nezmenila, len by k tomu pridala utrpenie. Tak či tak nemalo zmysel hľadať.

Zostávalo žiť. Žiť, akoby bola slobodná. Vstávať, kúriť drevom, nosiť prsteň, nedať si Consensus, písať Elene listy na papieri, ktorý sa nedá odpočúvať. Robiť každý deň tie malé voľby, o ktorých nevedela s istotou, či sú jej — a robiť ich tak, ako keby boli. To akoby bolo jediné, čo jej zostalo, a ona sa rozhodla, že jej to bude stačiť.

Ľahla si späť. Vietor šuchotal v sadoch. A Lívia zatvorila oči a nechala prísť spánok — možno svoj, možno cudzí, nevedela a rozhodla sa nezisťovať — a po prvý raz za rok jej bolo jedno, čí ten pokoj je, lebo si ho vybrala sama, alebo si aspoň vybrala veriť, že áno, a v tej tme, na konci všetkého, to bolo to isté.

Ráno vstala a založila oheň a deň sa začal, obyčajný, jej, akoby.