Imad Mughniyeh: bomba v Damasku
Éra III — Atentáty, údery a omyly (1990–2008)
Prológ
V Damasku bol utorkový večer a v štvrti Kafr Súsa, kde sídli sýrska tajná služba, bolo ticho. Bolo krátko po desiatej. Po chodníku kráčal podsaditý muž v tmavom saku, sám, sýty po večeri, smerom k zaparkovanému striebornému terénnemu autu. Roky sa nezdržal nikde dlhšie, ako bolo treba; menil byty, autá aj tváre a o jeho podobe kolovalo len niekoľko starých, neostrých fotografií. Bol to jeden z najhľadanejších mužov na zoznamoch americkej FBI v rokoch pred 11. septembrom.
Pri zadnom nárazníku iného auta na rezervnej pneumatike čakala nálož. O tisíce kilometrov ďalej, v miestnosti bez okien, sledoval niekto obraz z ulice a držal prst nad spínačom. Keď muž prešiel presne tým bodom, pre ktorý bola nálož postavená, krátko po 22:00 sa ulica roztrhla. Výbuch rozmetal terénne auto na kusy, okolité budovy nechal takmer nedotknuté a zabil jediného človeka. Volal sa Imad Mughniyeh.
Cieľ a motív
Imad Mughniyeh sa narodil v roku 1962 na juhu Libanonu. Ako tínedžer vstúpil do Arafatovej Organizácie pre oslobodenie Palestíny a dostal sa do Force 17, jednotky, ktorá strážila samého Arafata. Keď v roku 1982 vznikol Hizballáh, Mughniyeh prešiel k nemu a stal sa jeho tieňom — človekom, ktorý nebol na fotografiách, nevystupoval v televízii a roky figuroval skôr ako meno v spisoch než ako tvár.
Pripisuje sa mu dlhý zoznam. Bombový útok na americké veľvyslanectvo v Bejrúte v apríli 1983, pri ktorom zahynulo šesťdesiattri ľudí vrátane ôsmich dôstojníkov CIA. Samovražedné kamióny, ktoré v októbri 1983 zničili kasárne americkej námornej pechoty a francúzskych výsadkárov — dvestoštyridsaťjeden mŕtvych Američanov, päťdesiatosem Francúzov. Únos lietadla TWA 847 v roku 1985, počas ktorého teroristi umučili a zabili amerického námorníka Roberta Stethema. Únosy západných rukojemníkov v Libanone. Americkí predstavitelia ho považovali za muža, ktorý zabil viac Američanov než ktokoľvek iný pred útokmi z 11. septembra. Spájali ho aj s útokmi na židovské ciele v Argentíne v 90. rokoch.
Pre Izrael aj pre Spojené štáty bol Mughniyeh otvorený účet, ktorý sa nedal zatvoriť súdom — žiadny štát ho nevydal a on sa nikdy nepriblížil k zatknutiu. Po rokoch sa stal niečím novším a nebezpečnejším: mostom medzi Hizballáhom, iránskymi revolučnými gardami a sieťou operácií, ktorá siahala ďaleko za Blízky východ.
Plán
Problémom nebola vôľa, ale Mughniyehova disciplína. Žil podľa pravidiel, ktoré sám napísal pre iných: žiadny vzorec, žiadne predvídateľné trasy, minimum ľudí, čo poznali jeho tvár. Roky bol pre obe služby duch.
Podľa rekonštrukcie, ktorú v roku 2015 zverejnil denník The Washington Post na základe výpovedí bývalých amerických predstaviteľov, sa zlom nedosiahol jednou geniálnou operáciou, ale spojením síl. Akcia mala byť spoločná: Central Intelligence Agency a Mossad. Američania postavili nálož — a podľa tých istých zdrojov ju opakovane testovali na zariadení v Severnej Karolíne, aby mala presne takú smerovú silu, aká bola potrebná. Mala zabiť toho, kto prejde okolo, a ušetriť ľudí o pár metrov ďalej.
Rozdelenie úloh bolo presné. Na zem do Damasku išli pozorovatelia CIA, ktorí mali potvrdiť cieľ vlastnými očami. Samotný odpal mali na povel agenti Mossadu, ktorí boli s pozorovateľmi v spojení — podľa amerických zdrojov sedeli v Tel Avive. Spínač tak nedržala ruka muža na ulici, ale ruka vzdialená stovky kilometrov, ktorá čakala na slovo zo zeme.
Práve toto rozdelenie urobilo z operácie aj právny problém. Podľa Washington Postu si akciu vyžiadala osobitná autorizácia: plán mal posvätiť prezident George W. Bush a podpísať sa pod neho mali aj minister spravodlivosti, riaditeľ národného spravodajstva, poradca pre národnú bezpečnosť a právny úrad ministerstva spravodlivosti. Zabiť konkrétneho človeka na pôde tretieho štátu nebolo rozhodnutie, ktoré by spravodajská služba mohla urobiť sama.
Prevedenie
Večer 12. februára 2008 bol Mughniyeh v Kafr Súse na stretnutí. Štvrť patrí k najstráženejším v Damasku — práve preto sa tam zrejme cítil bezpečne. Krátko po desiatej ho stratili z dohľadu domácej ochrany a vyšiel na ulicu k svojmu autu.
To bola tá chvíľa, na ktorú celý aparát čakal. Pozorovatelia na zemi potvrdili, že muž kráčajúci k terénnemu autu je skutočne on. Informácia putovala k tým, čo držali spínač. Keď sa Mughniyeh dostal na úroveň nálože ukrytej v rezervnej pneumatike, prišiel pokyn a nálož vybuchla. Tvarovaná masa zasiahla úzky kužeľ priestoru, kde v tej sekunde stál. Zomrel na mieste.
Pri detailoch treba zostať opatrný, lebo o niektorých sa dodnes vedie spor. Časť správ hovorí o nálože v rezervnej pneumatike auta, iné o výbušnine umiestnenej v opierke hlavy v jeho vlastnom vozidle. Verejne overená je smerovosť výbuchu — auto bolo zničené, okolie takmer nepoškodené — a fakt, že o život prišiel iba on. Presné technické prevedenie zostáva v rovine svedectiev anonymných zdrojov.
Bilancia
Výbuch zabil Mughniyeha a nikoho iného. Tvarovaná nálož zasiahla muža, ktorý bol cieľom — vyhláseného operačného šéfa Hizballáhu, nie náhodného okoloidúceho — a okolitých chodcov ani obyvateľov susedných domov nezranila. V tom sa atentát líši od neskorších, oveľa hlučnejších kapitol, kde medzi mŕtvych pribudli aj civilisti.
Komplikácie prišli inde. Atentát sa odohral priamo pod nosom sýrskej tajnej služby, v jej vlastnej štvrti, čo bolo pre Damask ponižujúce a vzťahy v regióne to ešte viac zamotalo. A samotné spojenie síl prinieslo trvalý vnútorný spor. Podľa neskorších správ sa CIA a Mossad nikdy úplne nezhodli, kto si môže akciu pripísať a do akej miery sa Spojené štáty zaviazali pomáhať pri „cielenom usmrtení" cudzieho občana mimo vyhláseného bojiska. Tým, že nikto nič oficiálne nepriznal, sa otázka nikdy nevyriešila — len uložila do trezora.
Následky
Hizballáh pochoval Mughniyeha ako mučeníka. Generálny tajomník Hasan Nasralláh nad rakvou sľúbil odplatu a pohrozil, že izraelské ciele po celom svete prestanú byť v bezpečí. Nebola to prázdna fráza. V nasledujúcich rokoch nasledovala séria pokusov o útoky na izraelské a židovské ciele v zahraničí; najkrvavejším bol bombový útok na autobus s izraelskými turistami v bulharskom Burgase v roku 2012, pri ktorom zahynulo päť Izraelčanov a bulharský vodič. Bulharské úrady zaň neskôr obvinili ľudí napojených na Hizballáh a útok sa všeobecne čítal ako odplata za Mughniyeha.
Izrael dlhé roky mlčal. Oficiálne poprel akúkoľvek účasť hneď po atentáte a pri tom zostal viac než desať rokov. Až v roku 2024 bývalý premiér Ehud Olmert po prvý raz verejne pripustil, že za Mughniyehovou smrťou stál Izrael — priznanie, ktoré prišlo v čase, keď sa tieňová vojna s Hizballáhom opäť rozhorela naplno.
Po Mughniyehovi zostalo niekoľko neostrých fotografií a rozmetané terénne auto na ulici v Kafr Súse. Otázku, kto stál za jeho smrťou, oficiálne nepoložil ani nezodpovedal nikto celých šestnásť rokov, kým ju Ehud Olmert jednou vetou neuzavrel.
V populárnej kultúre
Mughniyehov lov a smrť spracúva miniséria Ghosts of Beirut (2023), ktorá sleduje desaťročia trvajúce úsilie CIA aj Mossadu dostať sa k „duchovi". Postava sa mihne aj v dokumentárnych spracovaniach o americkej námornej pechote v Bejrúte 1983.
Zdroje: The Washington Post, „CIA and Mossad killed senior Hezbollah figure in car bombing" (30. 1. 2015); Wikipedia: Assassination of Imad Mughniyeh / Imad Mughniyeh / 2008 Damascus car bombing; Britannica: Imad Mughniyah; The Times of Israel a Haaretz (správy z 31. 1. – 1. 2. 2015); Newsweek (13. 2. 2015); Wikipedia: 2012 Burgas bus bombing.