Záver: Vzory a doktríny

Keď čítame príbehy tejto knihy za sebou, od buenosaireskej zastávky autobusu po pípajúce pagery v Bejrúte, vidíme niečo viac než zbierku odvážnych kúskov. Za šesťdesiat rokov sa menil samotný nástroj, no nemenila sa logika, ktorá ho drží v ruke.

Oblúk metód: od človeka k stroju

Prvé operácie stáli a padali na ľuďoch. Eichmanna našiel slepý preživší a zdvihla ho hŕstka agentov, ktorí ho potom v konšpiračnom dome strážili dlhé dni vlastnými rukami. Hnev Boží sa opieral o strelcov, sledovačov a spojkárov rozsiatych po európskych mestách. Entebbe bola otázka odvahy, nervov a štyroch tisícok kilometrov letu do tmy. To bola éra, v ktorej rozhodovalo, koľko riskujúcich tiel dokáže služba dostať na správne miesto v správnu chvíľu.

Postupne ľudí nahrádza technika. Osirak a Al-Kibar presúvajú váhu z agenta na pilota a presné spravodajstvo. Stuxnet ide ešte ďalej: prvý raz operáciu vykoná program, ktorý privedie centrifúgy k tomu, aby sa zničili samy, zatiaľ čo riadiace obrazovky neukazujú ani stopu poruchy. Pri Fakhrizadehovi už nie je na mieste činu ani jeden agent. Spúšť stláča diaľkovo ovládaná zbraň. A pagery v roku 2024 ukazujú poslednú métu: keď zbraňou nie je strelec ani malvér, ale samotný dodávateľský reťazec nepriateľa. Práve preto sa náboj výbuchu už nedal udržať tam, kde ho plánovači chceli mať — pagery zazvonili aj v rukách ľudí, ktorí stáli v rade na trhu alebo držali na rukách dieťa.

Tá línia — telo, lietadlo, kód, reťazec — je hlavný príbeh knihy. Čím ďalej, tým menej izraelských ľudí muselo byť fyzicky pri akcii a tým hlbšie operácia siahala do infraštruktúry protivníka. Ten istý posun má však aj druhú stranu: čím menej vlastných tiel je v hre, tým ťažšie sa vopred povie, koho ďalšieho zásah zasiahne.

Čo sa nemení

A predsa pod tou premenou beží stále tá istá logika, ktorú sme pomenovali v úvode.

Odstrašenie. Cieľom takmer nikdy nebol len mŕtvy muž alebo zničený reaktor. Cieľom bol odkaz: kamkoľvek odídeš a ako dlho sa budeš skrývať, raz si po teba služba príde. Salameha Mossad zabil až šesť rokov po Lillehammeri. Pagery čakali roky v skladoch, kým zazvonili.

Preventívna doktrína. Begin v roku 1981 vyslovil zásadu, že nepriateľský režim nedostane jadrovú zbraň — a polovica novších kapitol je jej pokračovaním: Osirak, Al-Kibar, Stuxnet, iránski vedci, jadrový archív, Fakhrizadeh. Je to jedna veta prepísaná do šiestich rôznych technológií.

Popierateľnosť. Ideálna operácia ostáva tá, ktorú nikto nedokáže s istotou pripísať. Preto toľko príbehov v tejto knihe Izrael nikdy nepotvrdil a preto sme sa pri mnohých museli oprieť o investigatívne rekonštrukcie a priznania, ktoré prišli s odstupom rokov — niekedy desaťročí.

Cena

Kronika samých úspechov by bola lžou. Mossad zabil nesprávneho muža v Lillehammeri a zničil tým dôveru celej európskej línie. V Ammáne vstrekol jed do ucha Chálida Mašála tak nemotorne, že napokon musel sám poslať protilátku a prepustiť zakladateľa Hamasu — z atentátu sa stalo poníženie. A čím modernejšia metóda, tým širšia zóna zásahu: dubajské kamery odhalili celý tím a roztrhli desiatky cudzích identít; pagery vybuchovali aj v obchodoch a na uliciach a medzi mŕtvymi boli civilisti a deti.

Každá kapitola má preto dve čítania. Jedno je o vynaliezavosti. Druhé o tom, čo ostáva, keď tajná služba prekročí hranicu cudzieho štátu, cudzej identity alebo civilného priestoru. Táto kniha sa ani jednému z tých čítaní nevyhýba.

Čo to znamená dnes

Operácie z posledných rokov ukázali postupy, ktoré sa už nedajú vziať späť. Stuxnet ukázal, že softvér dokáže zničiť stroj, a začala éra štátnych kyberzbraní. Fakhrizadeh ukázal, že vraždiť sa dá na diaľku, autonómnym strojom; tým do cielených operácií vstúpila umelá inteligencia. Pagery ukázali, že dôverovať sa nedá ani vlastnému telefónu, rádiu či batérii — a svet sa prvý raz vážne zamyslel nad „weaponizáciou“ dodávateľských reťazcov, ktorými prechádza úplne všetko, vrátane predmetov v rukách bežných ľudí.

Mossad tieto nástroje nevynašiel sám a nebude ich mať len pre seba. Práve to je odkaz celej kroniky: každá z týchto operácií bola zároveň ukážkou, ktorú videli aj ostatní. To, čo dnes pôsobí ako izraelská špecialita, bude zajtra súčasťou arzenálu mnohých — aj tých, čo ho jedného dňa môžu obrátiť opačným smerom.

Príbeh, ktorý sa začal na zastávke autobusu v Buenos Aires, sa teda nekončí. Len mení nástroj v ruke.