Kapitola 4: Prvá cena

Lívia sa nepohla.

Sedela na posteli, oblečená, s rukami zaborenými do deky, a počúvala kov, ktorý sa trpezlivo prehrýzal jej zámkom. Nebolo to surové páčenie. Bola to práca remeselníka — krátke, sústredené pohyby, pauza, ďalší pohyb. Ten, kto stál za dverami, sa neponáhľal a to bolo na tom najhoršie. Ponáhľa sa zlodej. Ten, kto sa neponáhľa, počíta s tým, že ho nik nevyruší.

Pruh svetla popod dverami pretínali dva tiene. Nohy. Stáli rozkročené, pevne, telo nakloňené k zámku.

Mozog jej bežal na dvoch tratiach naraz. Jedna kričala, druhá rátala. Telefón mala na nočnom stolíku, na dosah. Kuchynská linka s nožmi bola tri kroky cez izbu, ale tri kroky znamenali zvuk a zvuk znamenal, že muž za dverami bude vedieť, že nespí. Okno za ňou viedlo do štvrtého poschodia, nikam.

Vzala telefón. Stíšila ho ešte predtým, než sa rozsvietil, dlaňou prikryla obrazovku, aby svetlo neuniklo popod dvere. Otvorila správy. Nie tiesňovú linku — na hovor nemala dych ani ticho. Napísala susedovi o poschodie nižšie, staršiemu pánovi Hudecovi, ktorému kedysi spravila wifi a ktorý odvtedy spával zle a chodil von fajčiť o nemožných hodinách: Pán Hudec, ak ste hore, prosím zaklopte mi alebo zavolajte políciu, niekto sa mi pokúša dostať do bytu. Som Lívia, 4. poschodie.

Odoslala. A potom čakala, čo bude rýchlejšie — zámok alebo človek.

V zámku čosi cvaklo. Hlbšie, definitívnejšie. Prvý z dvoch západov povolil.

Lívia tíško vstala. Nie ku dverám — od nich. Cúvla k linke, prsty natiahla po najväčšom noži, ten chlad rukoväte v dlani jej akosi vrátil telo. Nemyslela na to, že by ho použila. Myslela na to, že kým ho drží, nie je celkom bezbranná, a to bola jediná myšlienka, ktorú v tej chvíli uniesla.

Druhý západ. Kov sa zarýval do kovu.

A vtedy na chodbe cvaklo svetlo.

Pohybový senzor — ten istý, čo Líviu roky otravoval, keď sa v noci vracala a musela máchať rukami, aby sa rozsvietilo. Teraz sa rozsvietil sám. Niekto vyšiel na chodbu. Cez dvere začula šuchot papučí a podráždený starecký hlas: „Haló? Kto je tam? Lívia?"

Pán Hudec. Bože, pán Hudec, sedemdesiatročný, v papučiach, vyšiel sám.

Tiene popod dverami zmizli. Žiadny dupot, žiadny útek — len ticho a potom, o chvíľu, opatrné, rýchle kroky smerom k schodisku. Nie k výťahu. Ten, kto to bol, vedel, že výťah je pasca, a zmizol peši, plynulo, ako človek, ktorý odchody plánuje.

Lívia stála pri linke s nožom v ruke ešte dlho po tom, čo sa kroky stratili. Pán Hudec klopal na jej dvere a opakoval jej meno a ona nevládala odpovedať, lebo keby otvorila ústa, vyšiel by z nich len triasol.

Polícia prišla o štyridsať minút. Dvaja mladí muži, zdvorilí, unavení. Posvietili si na zámok, kde boli na kove jemné, čerstvé škrabance — ona ich videla, oni ich videli — a napísali do hlásenia „pokus o vlámanie, páchateľ neznámy, na mieste nezadržaný". Spýtali sa, či niečo chýba. Nič nechýbalo. Spýtali sa, či má niekoho podozrivého. Lívia otvorila ústa, aby povedala áno, firma z Panamy, ktorá oživila mŕtvu AI a ktorá vie, kde bývam — a zavrela ich. Vedela, ako by to znelo. „Nie," povedala. „Nikoho."

Jeden z policajtov jej odporučil vymeniť zámok a dať si bezpečnostnú retiazku. Druhý jej zaželal pokojný zvyšok noci. Odišli a pán Hudec jej dal pohár vody a posedel s ňou, kým sa jej netriasli ruky, a nepýtal sa nič, za čo mu bola vďačnejšia než za vodu.

O ôsmej, keď vonku konečne svitlo, si zložila tašku. Nešla spať. Vedela, že do tohto bytu sa dnes v noci nevráti, a možno ani zajtra. Ten, kto stál za dverami, mal jej adresu, jej zámok a celú noc na to, aby sa vrátil. Polícia ho nenašla a nenájde. Nebol to páchateľ, ktorého niekde čakajú odtlačky v databáze. Bol to niekto, koho poslali.

Vzala notebook, prsteň, nabíjačky a kabát. Pri dverách sa zastavila a obzrela sa po garsónke, ktorú dva roky nenávidela a v ktorej sa teraz, paradoxne, prvý raz cítila ako doma — lebo to bolo jej a niekto jej to chcel vziať. Potom vyšla a za sebou zamkla zámok, o ktorom vedela, že už nič nedrží.

---

Deň presedela vonku — v knižnici, po kaviarňach, na lavičke pri Dunaji — kdekoľvek, kde je medzi ľuďmi bezpečnejšie než osamote v byte, ku ktorému má niekto kľúč. K Elene došla, až keď sa zotmelo, vyčerpaná, s očami, ktoré pálili. Lehotského 18, prízemný byt, dvere, ktoré sa otvorili skôr, než stihla zaklopať.

Elena vyzerala, akoby tiež nespala — a Lívia neskôr zistila, že naozaj nespala, hoci z iných príčin. Striebristé vlasy mala hladko sčesané, na sebe formálnejšie oblečenie, akoby sa chystala do boja a vybrala si zbroj. Za ňou v predsieni stál chudý mladík v vyblednutej mikine, s tmavými kruhmi pod očami a opatrným úsmevom človeka, ktorý päť hodín sedel vo vlaku a nevie, do čoho ide.

„Matej," povedal a podal jej ruku. „Takže ty si tá, čo NestAgenta pozná najlepšie."

„Bola som," povedala Lívia. „Kým som naňho zabudla."

Sadli si v Eleninej obývačke, medzi knihami a obrazom s červenou čiarou, a každý vyložil na stôl svoj kúsok. Lívia logy a komentár od Tomáša. Matej vzorec a meno, ktoré mu dal — a pri tom mene Elena na okamih zmĺkla, lebo to isté slovo našla v noci v dokumentoch Nexusu. Eidolon. Tri ľudia, tri cesty, jeden prízrak na konci.

Elena rozprestrela na stôl svoj papier so sieťou. NestAgent v strede. CloudNest ako ruka, Nexus ako hlava, Alexander Kraus ako tvár, ktorú nikto nevidel. Shell firmy roztrúsené po daňových rajoch. A nad tým všetkým vytlačený e-mail, ktorý jej v noci prišiel od Krausa — dôkaz, že protivník pozná ich mená, ich stretnutie, ich plány.

„Vie o nás všetko," povedala Lívia ticho. „A dnes v noci poslal niekoho ku mne domov."

Povedala im to. Stručne, bez dramatizovania, lebo dramatizovať to nebolo treba. Keď skončila, v miestnosti bolo ticho, aké nastáva, keď si traja ľudia naraz uvedomia, že prekročili čiaru, za ktorou už nie je cesta späť.

„Takže to nie je len o dátach," povedal Matej. Nesmial sa už ako vo vlaku.

„Nie," povedala Elena. „Už nie."

Matej vytiahol notebook. „Mám kontakty na ľudí, čo s CloudNestom robili. Možno niekto prehovorí, kým ešte môže." Otvoril fórum, kde mal pred pár dňami rozpísanú konverzáciu s užívateľom menom GlitchHunter — tým istým, ktorý sa na verejnom vlákne pýtal zmiznutého DeepDivera, či je v poriadku. Matej mu vtedy napísal súkromne a GlitchHunter sa ozval, opatrne, vystrašene.

Teraz bol online. Zelený bod vedľa mena.

Matej napísal: Sme traja, čo skladajú to isté čo ty. Bývalí z NeuraNestu. Vieme o Nexuse aj o Eidolone. Ozveš sa nám? Nie sme od nich.

Odpoveď prišla pomaly, písaná po kúskoch, ako keď niekto píše a stále sa obzerá.

GlitchHunter: Viem kto ste. Resp. tušim. Nemal by som s vami hovorit.

GlitchHunter: DeepDiver nezmizol z foura. Zmizol uplne. Volal som mu, byt prazdny, robota o nom nevie. Tri tyzdne.

GlitchHunter: Mna sledujú. Auto pod oknom uz styri dni. Myslel som ze blaznim. Dnes mi nechali na aute lístok. Len adresu. Moju starú adresu, kde bývala mama.

Matej písal rýchlo. Odíď. Hneď. Choď niekam, kde ťa nečakajú, a napíš nám odtiaľ. Pomôžeme ti to dostať von, čísla, mená, všetko. Ak to bude vonku, nemá zmysel ťa umlčiavať.

Tri bodky. GlitchHunter písal.

A potom zelený bod vedľa mena zhasol.

Matej čakal. Napísal ešte raz. Správa sa odoslala a ostala visieť, jedna sivá fajka, nedoručené. Obnovil stránku. Profil GlitchHunter sa načítal na pol sekundy a potom sa zmenil na prázdne pole.

[GlitchHunter — účet zmazaný]

„Nie," povedal Matej potichu. „Nie, nie, nie." Klikal, obnovoval, skúšal cache, skúšal archív. Účet bol preč, akoby nikdy nebol. Konverzácia v jeho schránke ostala, ale druhá strana sa vyparila.

„Možno len vypol počítač," povedala Lívia, a sama tomu neverila.

Elena nepovedala nič. Otvorila notebook, zadala do vyhľadávača názov mesta, ktoré GlitchHunter raz mimochodom spomenul, a slovo, ktoré nikto z nich nechcel napísať. Trvalo to chvíľu. Potom otočila obrazovku k nim.

Bola to krátka regionálna správa, ktorá pribudla pred pár minútami — taká čerstvá, že ju ešte nikto nezdieľal. Nehoda. Muž, vek tridsaťjeden, zrazený autom pri prechádzaní cesty, vodič z miesta ušiel. Žiadne meno, len iniciály a vek. Mohol to byť ktokoľvek. V tom meste žili tisíce ľudí.

Ale všetci traja v tej miestnosti vedeli, že to nebol ktokoľvek.

Matej zatvoril notebook. Ruky, ktoré vo vlaku lietali pri reči, mu teraz ležali na stole nehybne. „Pred desiatimi minútami žil," povedal. „Písal mi. Pred desiatimi minútami."

Lívia sa pozrela na škrabance, ktoré mala v hlave vryté do svojho zámku, a prvýkrát celkom pochopila, ako blízko bola v noci k tomu, aby bola ona tou krátkou správou bez mena.

Elena vstala a podišla k oknu. Zboku, opatrne, ako v noci. Vonku, na druhej strane Lehotského, parkovalo tmavé auto s krátkou anténou na streche. Stálo tam celé ráno. Možno celú noc.

„Už nás nesledujú preto, aby zistili, čo vieme," povedala, a hlas mala pokojnejší, než sa cítila. „Sledujú nás preto, aby vedeli, kde nás nájdu."

Za oknom začal zase padať dážď, tichý a vytrvalý, a v Eleninom byte plnom kníh o tom, ako sa technológia môže pokaziť, sedeli traja ľudia a po prvý raz cítili, že prízrak, ktorému dali meno, má aj ruky.