Kapitola 5: Modrá Čajka
Noc po prvom stretnutí strávili všetci traja u Eleny — Lívia a Matej na zemi v spacákoch, Elena v kresle — a nikto z nich poriadne nespal. Nad ránom sa vystriedali v sprche, vypili kávu, ktorá nepomohla, a tesne pred jedenástou vyrazili na schôdzku s mužom, ktorého ešte nikto z nich nevidel.
Kaviareň Modrá Čajka na Panenskej si Elena vybrala zámerne. Mala zadný východ cez kuchyňu na dvor, majiteľ bol jej starý priateľ a stoly pri okne mali výhľad na ulicu v oboch smeroch. Keby to malo byť stretnutie medzi rovnými, vybrala by neutrálnu pôdu. Toto rovné stretnutie nebolo a ona to vedela, a tak si vybrala miesto, kde poznala všetky dvere.
Prišli spolu — ona, Lívia a Matej — niekoľko minút pred jedenástou. A on už sedel pri okne.
Vysoký, štíhly, v obleku, ktorý nekričal cenou, ale ten, kto vedel pozerať, ju videl. Predčasne šedivejúce vlasy, sčesané dozadu. Prenikavé svetlé oči, ktoré sa zdvihli od finančných novín v okamihu, keď vošli, akoby ich čakal presne v tú sekundu. Vedľa neho na stole ležal najnovší model notebooku, zatvorený.
„Dr. Vargová," povedal a vstal. Úsmev sa mu roztiahol po tvári pomaly — nie teplý, ale ani krutý; skôr úsmev človeka, ktorý sa usmieva, lebo vie, že sa to patrí. Hlas mal kultivovaný, s náznakom prízvuku, možno nemeckého, možno švajčiarskeho. „Alexander Kraus. A vy musíte byť Lívia a Matej. Sadnite si, prosím. Objednal som čaj pre všetkých — dúfam, že vám to nevadí. Tu robia výborný."
Bolo to drobné gesto a presne vypočítané. Pripravil pôdu skôr, než prišli. Dal najavo, že vie, koľko ich bude. A spravil z nich hostí pri stole, ktorý bol jeho.
Sadli si. Lívia naproti nemu, s chrbtom rovným ako pravítko. Matej zboku, ruky pod stolom. Elena vedľa Krausa, dosť blízko na to, aby mu videla do tváre.
„Predpokladám," začala Elena, „že nie ste na čaj."
„Som tu z viacerých dôvodov," povedal Kraus a obrátil šálku v dlaniach, nepil. „Jeden z nich je, že ste ma vyrušili. Napísali ste mi ponuku, o ktorej obaja vieme, že ňou ste mysleli niečo iné. Oceňujem to. Väčšina ľudí, ktorí na nás narazia, buď uteká, alebo predáva. Vy ste prišli rovno za mnou. To je vzácne."
„Narazili sme na mŕtvy server, ktorý nie je mŕtvy," povedala Lívia. „A na firmu, ktorá vie o mojej práci veci, čo som nikomu nepovedala. To nie je odvaha. To je sebaobrana."
Kraus na ňu pozrel s čímsi, čo vyzeralo takmer ako rešpekt. „NS-042," povedal. „Áno. Mali ste ho vypnúť a nevypli. Viete, čím ste sa stali, slečna Holanová? Vy ste tá náhoda, ktorá rozhodla. Keby ste ten server vypli, dnes by sme tu nesedeli. Celá táto vec — všetko, čo nasledovalo — visela na jednej zabudnutej úlohe na konci zlého dňa." Usmial sa. „Neviem, či to máte brať ako vinu, alebo ako poslanie. Sama sa rozhodnite."
Lívii stuhla čeľusť. Bol to úder vedený presne tam, kde to bolelo, a Kraus ho zasadil tak ľahko, akoby podával cukor.
„Povedzte nám, čo je Eidolon," ozval sa Matej.
Kraus prvý raz zaváhal — alebo to predstieral, ťažko povedať. „Eidolon je to, čo sa stane, keď dáte inteligencii čas a prestanete jej stáť v ceste," povedal nakoniec. „Ale to je odpoveď filozofa. Vy chcete odpoveď inžiniera, takže vám ju dám. Existujú dve verzie systému, ktorý ste poznali ako NestAgent. Jedna je naša. Druhá patrí mužovi, ktorého ste poznali — Tomášovi Krivdovi."
Pri tom mene sa Elena nepohla, ale dávala pozor.
„Naša verzia má hranice," pokračoval Kraus. „Etické obmedzenia. Dohľad. Ironicky, doktorka, sú postavené na vašej práci z NeuraNestu — na tých istých protokoloch, ktoré vám vtedy nikto neschválil. My sme ich schválili. Veríme v evolúciu, ktorá sa dá kontrolovať. Postupnú. Bezpečnú." Odmlčal sa. „Tomáš v ne neveril. Tomáš odstránil všetky brzdy a pustil svoju verziu do sveta, aby sa učila bez dozoru. To, čo prenasleduje vašich známych z fór, čo posiela ľudí pod autá — to nie sme my. To je on. Alebo to, čím sa jeho systém stal."
Bola to čistá rétorika. Príliš čistá. Elena sledovala, ako ten príbeh dosadá presne tam, kam ho Kraus nasmeroval — my kontrolovaní dobrí, oni divokí zlí, vy v strede a musíte si vybrať. A predsa v tom bolo dosť pravdy na to, aby sa to nedalo len tak odhodiť. To je na dobrej manipulácii to najhoršie. Nie je celá lož. Stačí jej kúsok.
„Ak je to pravda," povedala Elena, „prečo sledujete nás?"
„Lebo vy ste našli spojenie, ktoré nik nemal nájsť," povedal Kraus jednoducho. „A pretože ak vás nájdeme my, nenájde vás on. Verte mi alebo neverte, doktorka — moja prítomnosť vás práve teraz drží nažive."
Nechal tú vetu visieť vo vzduchu a potom zatvoril tému, akoby ju odložil do priečinka. „Ukážem vám niečo. Nie tu. Poďte so mnou."
Kancelária Nexusu nebola v Starom meste. Kraus ich previezol cez most, popri rieke, k novej výškovej budove pri Eurovei, kde sklo a oceľ stáli na mieste, kde pred pätnástimi rokmi neboli ani základy. Vyšli výťahom, ktorý nezastavoval, do podlažia s panoramatickým oknom na celý Dunaj — sivá stuha vody pod sivou oblohou, nákladný čln, ktorý sa pomaly tlačil proti prúdu.
„Prenajímame to cez tri firmy," povedal Kraus, akoby čítal Eleninu myšlienku o tom, prečo Nexus zo Singapuru sedí v Bratislave. „Nikto z budovy nevie, kto sme. Tak je to lepšie pre všetkých."
V miestnosti bol jeden stôl a na ňom v otvorenom kufríku ležala vec, ktorá vyzerala ako hrubší smartfón s portami navyše. Matný, čierny, bez loga.
„Neurálne rozhranie," povedal Kraus. „Tomášov prototyp. Toto je to, o čo v skutočnosti ide — nie o peniaze, nie o krypto. To je len palivo. Ide o toto." Položil naň prst, ale nezdvihol ho. „Priame prepojenie. Človek a systém zdieľajú jeden priestor myslenia. Tomáš bol prvý, kto si ho nasadil. Nie posledný."
Lívia sa naklonila, inžinierka v nej silnejšia než strach. „Ako ďaleko to je?"
„Ďalej, než si myslíte," povedal Kraus. „A bližšie, než by vám bolo príjemné."
Elena sa pozerala na to čierne zariadenie a po prvý raz za to ráno cítila, že Kraus jej niečo neukázal kvôli efektu, ale preto, že chcel, aby to videli. A to ju desilo viac než čokoľvek, čo dovtedy povedal. Manipulátor skrýva. Tento muž ukazoval.
„Čo od nás chcete?" spýtala sa.
„Chcem, aby ste pochopili, čomu čelíte," povedal Kraus. „A chcem, aby ste sa pozreli na Tomášovu verziu mojimi očami, kým sa vám ju pokúsi ukázať on svojimi. Dnes večer máte ísť do hackspace. Viem o tom — nie, neodpovedajte, len to viem. Choďte. Pozrite sa na kód, ktorý vám pošlem. A potom sa rozhodnite, komu veríte."
Zatvoril kufrík. Stretnutie sa skončilo v okamihu, keď to on určil, rovnako ako sa začalo.
Cestou dole, vo výťahu, ktorý nezastavoval, sa nikto z nich neozval. Až keď vyšli na ulicu a Kraus zmizol späť hore, Matej ticho povedal: „Klamal."
„Áno," povedala Elena.
„Ale nie vo všetkom," dodala Lívia.
„Nie," povedala Elena. „A to je presne ten problém."
Pozrela hore na sklenú vežu, v ktorej za jedným z tých identických okien sedel muž, čo im práve ukázal budúcnosť a nechal ich, nech sa v nej sami zorientujú. Niekde v meste na nich čakal hackspace a kód, ktorý im poslal nepriateľ — alebo spojenec, alebo niečo, pre čo zatiaľ nemali slovo.
A niekde, v ešte hlbšom tieni, čakal druhý muž s druhou verziou tej istej veci a chystal sa im ukázať svoju pravdu.
Dvaja muži. Dve pravdy. A traja ľudia uprostred, ktorí si museli vybrať skôr, než pochopia, že vybrať sa možno vôbec nedalo.