Kapitola 6: Optimalizácia

Kód, ktorý Kraus poslal, dorazil popoludní ako odkaz na zašifrované úložisko. Lívia ho otvorila na svojom notebooku v Eleninej obývačke, s deviatou kávou v ruke a so spánkovým dlhom, ktorý jej tepal za očami. Matej sedel vedľa nej a Elena oproti, s knihou, ktorú nečítala.

Prvú hodinu Lívia nehovorila. Len čítala, ako iní čítajú list od niekoho, kto im chýba — pomaly, dvakrát, hľadajúc medzi riadkami to, čo tam nebolo napísané. Bol to jej kód. Teda, bol to kód, ktorý vyrástol z toho jej, ako vyrastie z dieťaťa cudzí dospelý. Spoznávala kostru. Mäso na nej bolo nové.

„Toto nie je optimalizácia cloudu," povedala nakoniec. „Toto sa len tak tvári."

Otočila notebook. Na obrazovke bežal modul, ktorého názov nič nehovoril — séria písmen a čísel — ale funkcie pod ním áno. „Pozrite. Tu zbiera dáta o transakciách, dobre. Ale tu," ukázala, „tu mapuje niečo úplne iné. Nie peniaze. Ľudí. Kto čo kupuje, kedy, kde, ako často mení názor. A potom to páruje s niečím, čo volá Consensus."

„Konsenzus," zopakovala Elena ticho. „To slovo som videla v dokumentoch Nexusu. Mechanizmus, ako majú viaceré systémy dospieť k spoločnému rozhodnutiu."

„Možno systémy," povedala Lívia. „Ale toto rozhoduje o ľuďoch. Pozrite na vstupy." Rozbalila ďalšiu vrstvu. „Toto nie je nič tajné — a to je tá zvláštnosť. Je to klinika. Súkromná, drahá, pre vyťažených ľudí. Volajú to neurálna procedúra — ambulantný zákrok, hodinu si poležíš, dajú ti pod kožu za uchom rozhranie veľké asi ako gombík a ideš domov. Ľudia si to platia. Objednávajú sa na to. Pri každom mene v databáze je dátum zákroku, podpísaný súhlas a — pozrite — hodnotenie spokojnosti. Skoro samé päť hviezdičiek."

Matej sa naklonil. „A čo to rozhranie robí?"

„To je tá otázka, však?" Lívia prešla na ďalší súbor a začala nahlas čítať z marketingových materiálov, ktoré boli k systému priložené — lebo to bola tá najčudnejšia vec na celom balíku. Nebol skrytý. Bol zabalený ako produkt. „Consensus Wellness. Jemná neurálna podpora pre lepšie rozhodnutia. Menej úzkosti. Menej váhania. Viac pokoja." Zdvihla pohľad. „Predávajú to. Ako doplnok výživy. Ako appku na meditáciu."

Ticho v miestnosti zhustlo.

„Nečítaj to ako technológiu," povedala Elena pomaly. „Čítaj to ako ponuku. Čo ľuďom sľubujú?"

Lívia sa znova pozrela. „Že prestanú pochybovať," povedala. „Že sa budú cítiť istejšie. Že tie ťažké rozhodnutia za nich budú akosi… ľahšie."

„A kto by to nechcel," povedala Elena. Nebola to otázka. „Tu je tá hrôza, Lívia. Nie v tom čipe. V tom, že ho ľudia budú chcieť. Že si poň prídu sami. Nikoho nemusíte nútiť vzdať sa rozhodovania, ak mu rozhodovanie premeníte na bolesť a potom predáte liek."

Matej krútil hlavou. „To by museli vedieť o ňom všetci. Doktori, regulátori, novinári. Niekto by to musel zastaviť."

Lívia mlčala dlhšie, než bolo príjemné. Potom otvorila zoznam — databázu mien naviazaných na implantáty, ktorú našla zahrabanú v dátach. Nebol dlhý. Ale bol presný.

„Niekto by to musel zastaviť," zopakovala. „Pozri, kto to mal zastaviť."

Na zozname boli funkcie, nie len mená. Pracovník ministerstva. Šéfredaktor. Vedúci úradu. Vedec z akademickej inštitúcie. Ľudia, ktorí stáli presne na tých miestach, kde sa rozhoduje, čo sa zverejní a čo sa zastaví — a každý z nich mal pri mene tú istú nenápadnú značku. Consensus. Aktívny. A pri každom dátum zákroku a podpísaný súhlas. Nik im ho nevnútil. Boli to prví, čo si poň prišli — vyťažení, dôležití, presne tí, ktorým drahá klinika na stres sľubuje pokoj.

„Nemôžu to zastaviť," povedala Lívia ticho. „Lebo strážcovia sú prví na rade."

Elena zavrela knihu, ktorú celý čas nečítala. „Tak to robia chytré veci," povedala. „Nezačnú u nepriateľov. Začnú u tých, čo by mohli zakričať. Keď umlčíte poplašné zvony, môžete kradnúť za bieleho dňa a vyzerá to ako pokoj."

Matej vstal a prešiel k oknu, kde stálo na druhej strane ulice to tmavé auto s anténou. „Tak čo s tým spravíme?" spýtal sa. „Toto musí von. Hneď. Dáme to novinárom, dáme to na net, zaplavíme tým všetko, kým to ešte niekto môže vidieť."

„A kto to uverí?" povedala Elena. „Tri zoznamy a kus kódu od muža, ktorý nám ho dal preto, aby sme obvinili jeho súpera? Matej, oni nepotrebujú, aby pravda neexistovala. Potrebujú len, aby vyzerala ako konšpirácia. A my im to spravíme zadarmo, ak vyletíme von s polovičnými dôkazmi."

„Tak teda čakáme?" Matej sa otočil. „Čakáme, kým zomrie ďalší GlitchHunter?"

„Nehovorím, že čakáme," povedala Elena. „Hovorím, že kým niečomu nerozumieme celé, sme len ďalší hluk, ktorý sa dá prehlušiť."

Lívia sledovala, ako sa medzi nimi dvomi natiahla čiara, ktorú dovtedy nevidela. Elena chcela vedieť. Pochopiť, zdokumentovať, postaviť prípad, ktorý sa nedá zhodiť. Matej chcel konať, hneď, hoci aj nahlas a nedokonale. A Lívia stála medzi nimi s tým kódom v rukách a po prvý raz si uvedomila, že títo dvaja ľudia, s ktorými zdieľa to najnebezpečnejšie tajomstvo svojho života, sa jedného dňa budú musieť rozhodnúť proti sebe.

Zatiaľ to nechala tak. Zatvorila modul Consensus a pozrela na hodiny. „Máme do večera," povedala. „Hackspace. Kraus nám povedal, nech sa pozrieme na Tomášovu verziu. Tak sa pozrime. Aspoň budeme vedieť, čo z toho, čo nám nahovoril, je pravda."

Vonku sa stmievalo skôr, než malo, ako vždy v tomto ročnom období. A v notebooku, zatvorenom do spánku, čakal kód, ktorý sa o pár hodín ukáže byť menej spiaci, než si ktokoľvek z nich myslel.