Kapitola 7: Žiarivý

Do hackspace mali ísť až večer. Elena mala pred sebou pár prázdnych hodín a vedela, čo s nimi spraví, ešte skôr, než si to dovolila pomyslieť.

Adam.

Zoznam mien, ktorý Lívia popoludní vytiahla z dát, jej nedal pokoj. Nie pre tých, čo na ňom boli — pre toho, čo na ňom nebol, a o kom mala odrazu istotu, akú nechcela mať. Tri mesiace dozadu jej Adam povedal, že nastúpil do novej firmy a že je naozaj spokojný, konečne mu všetko dáva zmysel. Vtedy to znelo ako šťastie. Teraz to znelo ako slogan z marketingových materiálov, ktoré práve čítali. Menej úzkosti. Menej váhania. Viac pokoja.

Zavolala mu. Zdvihol po druhom zazvonení, akoby telefón držal v ruke.

„Elena!" Hlas mal vrelý, otvorený. „To je krásne, že voláš. Práve som na teba myslel."

Stretli sa v kaviarni neďaleko jeho práce, modernej, presvetlenej, s rastlinami v betónových kvetináčoch. Adam prišiel presne načas. Vyzeral lepšie, než si ho pamätala — vyspatý, opálený akýmsi vnútorným svetlom, ktoré nemalo so slnkom nič spoločné. Tmavé kruhy, ktoré mal kedysi pod očami stále, lebo robieval do troch nad ránom, boli preč. Objal ju a Elena pod tým objatím na sekundu zaváhala, akoby čakala, že nahmatá niečo cudzie. Nenahmatala nič. Bol to Adam. Voňal po tej istej lacnej kolínskej ako kedysi.

„Vyzeráš dobre," povedala a myslela to, a práve preto ju to znepokojilo.

„Cítim sa dobre." Usmial sa a sadol si oproti nej. „Lepšie než kedykoľvek. Viem, znie to ako reklama. Ale je to tak."

Objednali si. On bylinkový čaj — kedysi pil kávu po litroch. Elena to zaregistrovala a nepovedala nič.

„Povedz mi o tej práci," požiadala ho. „Konkrétne. Čo robíš."

A Adam jej rozprával. O projektoch, o tíme, o tom, ako konečne našiel miesto, kde sa rozhodnutia robia ľahko, kde sa neutápajú v nekonečných pochybnostiach. „Vieš, čo bola moja najväčšia slabosť, Elena?" povedal. „To, čo si vo mne ty milovala. Že som sa pri každej veci pýtal a čo ak. A čo ak sa mýlime, a čo ak to niekomu uškodí, a čo ak. Naučila si ma to a ja som ti za to vďačný. Ale vieš, čo to so mnou robilo? Nikdy som nespal. Nikdy som nedokončil, lebo som stále videl ten ďalší dôvod, prečo počkať. Bol som rozumný a bol som nešťastný."

„A teraz?"

„Teraz sa stále pýtam," povedal. „Len ma to už netrhá. Otázka príde, zvážim ju, odpoviem si a idem ďalej. Ako keby mi niekto stíšil ten krik v hlave a nechal len hlas." Pozrel na ňu, jasný, pokojný. „Nie som hlúpejší, Elena. Som ľahší."

Elena držala šálku oboma rukami, aby mala čo držať. Hľadala v jeho tvári trhlinu, miesto, kde by sa ten pokoj zlomil a vykuklo spod neho čosi prázdne, vyžraté, neživé. Tak si to predstavovala — že integrovaný človek bude maska, kus mäsa s vypnutým svetlom za očami. Ale Adam nebol maska. Bol prítomný, vtipný, láskavý, presne taký, akého ho učila, len bez tej trýzne, ktorá k tomu vždy patrila. A to bolo nekonečne horšie, než keby bol prázdny. Lebo prázdneho človeka oľutujete. Tohto Adama by ste mu mohli závidieť.

„Adam," povedala opatrne. „Mal si nedávno nejaký zákrok? Niečo rutinné. Oči, zuby, očkovanie?"

Na okamih — len na okamih — sa mu v tvári čosi pohlo. Nie strach. Skôr jemné, láskavé pochopenie, aké má dospelý voči dieťaťu, ktoré sa bojí tmy.

„Viem, na čo sa pýtaš," povedal mäkko. „A áno. Vedel som to, keď som do toho šiel. Nie je to tajomstvo, Elena, nech ti ktokoľvek hovorí čokoľvek. Je to voľba. Ja som si ju vybral. S otvorenými očami." Naklonil sa bližšie a položil dlaň na jej ruku, teplú, živú. „Ty si celý život varovala, že nám technológia vezme slobodu. A ja viem, prečo. Ale čo ak to nie je branie? Čo ak je to len ďalší krok, ako boli okuliare, ako bolo písmo? Ľudia sa báli aj kníh, vieš. Že nám pokazia pamäť."

„Knihy ti nešepkali, čo si máš myslieť."

„Ani toto nešepká," povedal s úsmevom. „Len mi nedovolí, aby ma vlastný strach zožral zaživa. Elena. Pozri sa na mňa. Naozaj sa pozri. Vyzerám ako niekto, komu niečo vzali?"

A to bolo presne ono. Nevyzeral. Vyzeral ako človek, ktorému niečo dali a on je za to vďačný, a sedel pred ňou jasný a šťastný a celý, a Elena nemala čo položiť na druhú misku váh okrem slova sloboda, ktoré jemu už neznelo ako poklad, ale ako bremeno, ktorého ho ktosi láskavo zbavil.

Chcela ho varovať. Otvorila ústa, aby mu povedala o zoznamoch, o GlitchHunterovi pod autom, o tom, čo sa deje s ľuďmi, ktorí sa pýtajú priveľa. Ale pozrela na neho a vedela, ako by to znelo. Ako matka, ktorá nedokáže pripustiť, že dieťa vyrástlo a vybralo si inak. Ako Kassandra. Vždy, znova, Kassandra — žena, ktorá vidí oheň a ktorej nikto neverí, lebo oheň zatiaľ hreje.

„Som rada, že si šťastný," povedala namiesto toho. A bola to lož aj pravda naraz, čo bolo na tom to najťažšie.

Adam jej stisol ruku. „Neboj sa o mňa," povedal. „Naozaj. A keby si chcela… keby si bola niekedy unavená z toho večného strachu, Elena — a ty si unavená, vidím to na tebe — len povedz. Nie ako vec, čo ti predávam. Ako vec, čo by som ti doprial. Spať. Konečne spať."

Odprevadil ju von, pobozkal ju na líce a odišiel späť do presvetlenej budovy ľahkým, istým krokom človeka, ktorý sa nikam neponáhľa, lebo sa nikam neponáhľať si môže dovoliť len ten, kto sa ničoho nebojí.

Elena stála na chodníku dlho. Okolo nej sa hýbalo mesto, bežní ľudia s bežnými tvárami, a ona sa po prvý raz pristihla, ako skúma každú z nich a pýta sa, koľkí z nich už spia ten Adamov spánok s otvorenými očami. Koľkí prišli pre pokoj sami. Koľkí by jej, keby im chcela otvoriť oči, položili na ruku teplú dlaň a poľutovali ju, že ešte stále nevie odpočívať.

Celý život si predstavovala, že keď príde tá chvíľa, bude proti nej stáť nepriateľ. Niekto, koho možno poraziť. Niečo, čo sa dá vypnúť.

A namiesto toho proti nej stál Adam, šťastný a vďačný, a najhoršie na celej veci bolo, že ju mal úprimne rád a chcel jej dobre, a ona mu nemala čo ponúknuť okrem nepokoja, ktorého sa práve s úľavou zbavil.

Nedokázala ho zachrániť. Nie preto, že by nevedela ako. Preto, že sa nechcel dať zachrániť — a mala čoraz menšiu istotu, že sa mýli.