Kapitola 8: Celý obraz

Kým bola Elena preč — odišla popoludní, nepovedala kam, len že sa vráti pred hackspace — Matej zostal v jej byte sám s Líviou a s tým, čo ho nikdy neopustilo: s hladom.

Iní ľudia mali hlad po jedle alebo po peniazoch alebo po uznaní. Matej mal hlad po obraze. Po tom jednom pohľade zhora, kde by sa všetky kúsky konečne poskladali a on by videl celok naraz, nie po útržkoch. Bola to choroba aj dar. V Košiciach kvôli nej pokryl celú stenu papierom a niťami, lebo monitor mu nikdy nestačil — monitor ukáže riadok, niť ukáže súvislosť, a Matej žil pre súvislosti. A teraz, v cudzom byte, kde nemal stenu ani nite, lozil po podlahe a skladal si obraz z toho, čo mal: z výtlačkov, z lístkov, z vlastnej pamäti.

„Vyzeráš ako vyšetrovateľ, čo stratil prípad," povedala Lívia, keď sa vrátila z kuchyne s dvomi hrnčekmi čaju. Postavila jeden vedľa neho na zem.

„Stratil som prehľad," opravil ju Matej, bez toho, aby zdvihol hlavu. „To je horšie. Prípad sa dá nájsť. Prehľad si musíš postaviť."

Sadla si k nemu na zem, prekrížila nohy a chvíľu len pozerala na to, čo rozložil. Papiere s IP adresami. Lístky s menami — CloudNest, Nexus, Kraus, Tomáš. Schémy mikrotransakcií. A medzi nimi prázdne miesta, ktoré Matej zatiaľ nevedel zaplniť, a ktoré ho hrýzli viac než to, čo už mal.

„Vieš, čo mi nesedí?" povedal. „Všetko ostatné sedí až pripekne. Kraus nám dá kód. Kód ukazuje na Tomáša. Tomáš je zlý, Kraus dobrý, vyberte si stranu. Je to čisté. A ja neznášam, keď je niečo čisté, lebo svet čistý nie je. Keď ti niekto podá hotový obraz, tak preto, že nechce, aby si videl ten skutočný."

Lívia si pritiahla kolená k hrudi. „Elena hovorí to isté. Že nám obaja klamú, len každý inak."

„Elena má pravdu." Matej konečne zdvihol hlavu a usmial sa na ňu, unavene. „Ale Elena to vidí ako etička — pýta sa, kto klame a prečo. Ja to vidím ako vzor. A vo vzore mi chýba stred. Mám okraje — Nexus, CloudNest, freelancerov, transakcie. Ale stred, to, čo to celé drží pokope, to nevidím. A kým to nevidím, som slepý, nech mám okolo seba koľko chcem papiera."

Bola to pravda, ktorú nahlas povedal prvý raz, a hneď za ňou prišla druhá, ktorú nepovedal. Že tá slepota bolela. Že keď nevidel celok, cítil sa, akoby mu niekto škrípal nechtom po vnútri lebky. Iní ľudia s nedoriešenou otázkou zaspali. Matej s ňou ležal a pozeral do tmy a tá otázka v ňom rástla, kým ráno nevstal vyžratý a posadnutý zároveň.

Pili čaj a chvíľu pracovali mlčky, vedľa seba na podlahe, každý vo svojom kúte problému. A bolo v tom čosi, čo Matej nečakal — pokoj. Nie ten Adamov, o ktorom mu Elena rozprávala, nie pokoj z vypnutej hlavy. Pokoj z toho, že vedľa neho sedí niekto, kto rozumie tej istej reči. Lívia nepotrebovala, aby jej vysvetľoval, prečo je dôležité, kade tečú dáta o tretej ráno. Vedela to. Pozrela na schému a videla to, čo videl on, a keď ukázala prstom na uzol a povedala „tu, toto je divné", bola to tá istá vec, ktorú práve obkresľoval aj on.

„Vieš, čo je smutné?" povedal po chvíli. „Že najlepší rozhovor, aký som mal za roky, mám teraz, keď nás obe naháňa firma, čo posiela ľudí pod autá."

Lívia sa krátko zasmiala, bez veselosti. „Vitaj v mojom živote. Najlepšie veci prídu vždy v najhoršom čase. Dva roky som nemala s kým poriadne hovoriť o robote a teraz mám dvoch ľudí a možno o týždeň budeme všetci mŕtvi."

„Pekná reklama na kamarátstvo."

„Najlepšia." Otočila k nemu hrnček, akoby si štrngla. Matej štrngol naspäť a na sekundu, na jednu jedinú sekundu, to celé — Nexus, Consensus, autá s anténami, smrť GlitchHuntera — odstúpilo a zostali len dvaja unavení ľudia na podlahe cudzieho bytu, ktorí našli jeden druhého neskoro a v zlej chvíli a aj tak boli radi.

Potom sa Matej vrátil k obrazu, lebo sa k nemu vracal vždy.

Bola tam jedna vec, ktorú Lívii nepovedal. V Tomášových náznakoch — v tom, ako sa mu cez infikované súbory prihováral, v tej vete čo zostane, keď už neovláda nikto — bolo niečo, čo Mateja priťahovalo spôsobom, ktorý ho samého znepokojoval. Tomáš nesľuboval stranu. Sľuboval pohľad. Sľuboval, že ukáže celok — to, po čom Matej hladoval celý život. Kraus chcel, aby si Matej vybral. Tomáš mu ponúkal, aby videl. A Matej vedel, ktorá z tých dvoch vecí je pre neho nebezpečnejšia, lebo vedel, čo by dal za to, aby raz, jediný raz, videl celý obraz naraz a prestal byť slepý.

Nepovedal to Lívii. Povedal si, že je to len únava, len ten starý hlad, ktorý sa ozve vždy, keď mu chýba stred. Povedal si, že je lepší než to — že nikdy by neotvoril dvere len preto, že za nimi je výhľad. Over si, nehackni na základe túžby. To bolo jeho pravidlo, jeho disciplína, vec, ktorá ho odlišovala od bláznov, čo skončili so zmazanými účtami.

Veril tomu pravidlu. Spoliehal sa naň.

A vôbec netušil, ako málo z neho zostane, keď mu raz niekto naozaj ponúkne ten pohľad — nie sľúbi, ale otvorí, dokorán, a povie pozri sa, stačí sa pozrieť.

Vonku sa stmievalo. O pár hodín ich čakal hackspace, Viktor, modul od Krausa. Lívia vstala a začala si baliť veci a Matej ešte chvíľu kľačal nad svojím nedokončeným obrazom, nad tými prázdnymi miestami v strede, ktoré ho hrýzli, a po prvý raz si pomyslel — len letmo, len na okraji, tak, že si to ani poriadne nepriznal — že by takmer čokoľvek dal za to, aby ich konečne videl zaplnené.

Bola to nevinná myšlienka. Mal ich každý deň.

Len nevedel, že niekto ju počúva, a že si ju zapamätá.