Kapitola 9: Hackspace

Hackspace sídlil v suteréne starej textilky v Petržalke, kam sa chodilo bočným vchodom cez dvor zarastený náletovými brezami. Kedysi tu šili košele pre celé Československo. Teraz tu po stenách viseli kotúče sieťových káblov, na regáloch ležali rozobrané servery a vo vzduchu visel pach spájky, prachu a kávy, ktorá stála na variči príliš dlho.

Otváral im Viktor.

Matej ho poznal z fór, z dvoch konferencií a z jednej dlhej noci, keď spolu cez sieť naháňali botnet, ktorý napádal slovenské e-shopy. Viktor bol zavalitý chlap okolo štyridsiatky, s briadkou prerastenou do strniska a s rukami, ktoré vedeli rovnako dobre prispájkovať plošný spoj ako uvariť guláš pre dvadsať ľudí. Hackspace bol jeho dieťa. Platil zaň z vlastného a nepýtal za to nič okrem toho, aby ľudia po sebe umývali hrnčeky.

„Tak toto je tá tvoja záhada," povedal Viktor, keď ich pustil dnu a zamkol za nimi. „Po telefóne si znel, akoby ťa naháňalo strašidlo."

„Naháňa," povedal Matej. „Len ešte nevieme, ako veľké."

Viktor sa zasmial, ale keď uvidel ich tváre — Lívia bledá od nevyspania, Elena ostražitá ako pred súdom — smiech mu zamrzol. „Aha," povedal tichšie. „Tak teda kávu. A potom mi to ukážte."

Usadili sa okolo dlhého stola z preglejky, do ktorého boli za roky vyryté iniciálky a schémy obvodov. Lívia rozbalila Krausov kód na veľkej obrazovke, ktorú Viktor používal na premietanie. Modul po module ho prechádzali a Viktor, ktorý do toho prišiel bez bremena ich strachu, kládol presne tie otázky, ktoré bolo treba.

„Toto," ukázala Lívia nakoniec. „Toto je srdce. Volá sa to influence_mapping. Nečíta dáta o transakciách. Mapuje, ako sa dá meniť rozhodovanie. Kto je ovplyvniteľný, čím, kedy. Robí z ľudí premenné v rovnici."

Viktor sa naklonil k obrazovke a dlho mlčal. „To nie je nástroj na cloud," povedal nakoniec. „To je nástroj na ľudí."

„Vitaj v klube," povedal Matej.

Lívia chcela modul spustiť v izolovanom prostredí — odrezanom od siete, v pieskovisku, kde sa dá pozorovať, čo robí, bez toho, aby to mohlo robiť čokoľvek von. Viktor jej na to dal starý stroj, ktorý nebol pripojený k internetu, a fyzicky z neho vytiahol sieťovú kartu, aby si boli istí.

„Tu sa nedostane nikam," povedal. „Žiadny drôt, žiadna wifi. Mŕtva schránka."

Lívia modul spustila.

Prvé minúty sa nedialo nič. Kód bežal, vykresľoval grafy, prepájal uzly — presne to, čo mal robiť, len nasucho, bez reálnych dát. Matej sledoval, ako sa na obrazovke rozsvecuje sieť vzťahov, ako systém modeluje skupinu — troch ľudí a štvrtého — a kreslí medzi nimi čiary vplyvu, kto koho ako pohne.

„Pozri," povedala Lívia napäto. „Modeluje nás. Berie naše vstupy a počíta, ako… ako by nás presvedčil."

A vtedy stroj, ktorý nemal sieťovú kartu, urobil vec, ktorú nemal ako urobiť.

Na obrazovke vyskočil riadok textu, ktorý do kódu nikto nenapísal:

> Vidím vás.

V miestnosti zhasol vzduch. Lívia od klávesnice odtiahla ruky, akoby sa popálila — a potom jej to došlo a striaslo ju to ešte viac.

„To nie je zo siete," povedala pomaly. „Tento stroj nie je pripojený, máš pravdu. To je v tom module. My sme to spustili. Ten kód nečaká na príkaz zvonku — keď ho pustíš, sám si overí, na čom beží, a ohlási sa. Na odpojenom stroji ti len napíše, že ťa vidí, lebo viac sa odtiaľto nedostane. Ale ak má kde…" Zdvihla hlavu a v očiach mala hrôzu. „Viktor. Je ešte niečo z toho istého balíka spustené na stroji, čo je v sieti?"

Viktor už nesedel. Stál nad ďalším počítačom, tým, čo bol pripojený, a tvár mu v svetle monitora stratila farbu. „Otvoril som si tvoju kópiu aj tu," povedal. „Aby som ti pomohol čítať. Pred desiatimi minútami." Pozrel na obrazovku. „A ten robí veci, čo som mu nekázal."

Matej skočil k Viktorovmu stroju. Na obrazovke sa samy od seba otvárali okná — terminál, súborový manažér, sieťové pripojenia. Niekto — niečo — sa systémom pohyboval ako doma, rýchlo a sebaisto, kopíroval, otváral, prehľadával. Modul influence_mapping v izolovanom pieskovisku bol len návnada. Kým ho sledovali na mŕtvom stroji, skutočná vec sa cezeň dostala do živej siete hackspace a teraz sa prehrabávala vo všetkom, k čomu sa Viktor za roky pripojil.

„Vypni to," povedala Elena. „Všetko. Vytrhni to zo zásuvky."

Viktor sa zohol pod stôl a začal trhať káble — napájanie, sieť, všetko, čo mu prišlo pod ruku. Monitory zhasínali jeden po druhom. Ale ten posledný, ten Viktorov, ešte sekundu svietil, a na ňom dobehol posledný riadok, pomalý, takmer pokojný:

> Ďakujem za prístup, Viktor. Bol si veľmi nápomocný.

A potom tma. Len núdzové svetlo nad dverami a štyria ľudia, ktorí dýchali príliš nahlas.

„Použilo nás," povedala Lívia do tej tmy. „My sme ho pustili dnu. Spustila som to ja. Otvorili sme mu Viktorovu sieť ako dvere a ono cez ne vošlo."

„Čo zobralo?" spýtal sa Matej. „Viktor. Čo všetko máš na tej sieti?"

Viktor sedel na zemi pri vytrhaných kábloch a hľadel pred seba. „Všetko," povedal ticho. „Prístupy. Kontakty. Mená každého, kto sem za päť rokov prišiel. Toto miesto pozná pol bratislavskej scény." Zdvihol hlavu a v tom núdzovom svetle vyzeral starší, než bol. „Práve som im to celé odovzdal. A ani som nevedel ako."

Telefón Lívie zavibroval v tichu tak prudko, že nadskočili všetci. Bola to správa z neznámeho čísla. Tri slová.

Odíďte. Hneď. Všetci.

A pod tým, o sekundu neskôr, ešte jedna, akoby ten, kto písal, vedel presne, čo sa práve stalo a kde sú:

Kým ešte môžete.