Kapitola 10: Cena za prístup
Odíďte. Hneď. Všetci. Kým ešte môžete.
Lívia hľadela na tie slová v tme suterénu a telo jej rozumelo skôr ako hlava. Vstala.
„Ideme," povedala. „Teraz."
„Kto to poslal?" Matej si svietil telefónom na vytrhané káble, hľadal svoj batoh.
„Nezáleží na tom." Lívia hádzala notebook do tašky. „Buď Kraus, alebo Tomáš, alebo to, čo práve odišlo z Viktorovej siete. Každý z nich má rovnaký dôvod chcieť, aby sme tu o päť minút neboli. To stačí."
Viktor sa nehýbal. Stále sedel na zemi pri zhasnutých strojoch, ruky položené na kolenách, a díval sa na ne ako na niečo, čo zabil vlastnou nepozornosťou.
„Choďte," povedal. „Ja ostávam."
„Viktor —"
„Toto miesto pozná pol scény, Lívia." Konečne sa postavil, ťažko, a v tme začal odpájať pevné disky, jeden po druhom, a strkať si ich do vrecák bundy. „Ak im to nechám tak, majú každého, kto sem kedy prišiel. Adresy, mená, projekty. Musím to zmazať. Fyzicky. Disk po disku. To trvá a vy na to nemáte čas a ja nemám kam ujsť, lebo toto je moje a ja to po sebe upracem."
„Pôjdeme s tebou," povedal Matej.
„Nie." Viktor sa naňho pozrel a v tom pohľade nebol strach, ale akási unavená istota. „Vy máte to, čo oni chcú zastaviť. Ja mám len krabicu so spomienkami pol generácie. Ja som odveká. Vy nie." Strčil im do rúk poslednú vec — vlastný šifrovaný kľúč. „Toto si vezmite. Sú tam moje záznamy o všetkom, čo cez túto sieť za roky prešlo. Keby ste raz potrebovali dokázať, že CloudNest existoval skôr, než to budú popierať. A teraz choďte. Zadným vchodom. Cez dvor a doľava, nie k hlavnej."
Vtedy nad nimi, na úrovni ulice, zaškrípali brzdy. Raz, potom druhý raz. Dvere áut. Žiadne hlasy — to bolo na tom najhoršie. Ľudia, ktorí prichádzajú legálne, sa rozprávajú. Títo mlčali.
„Choďte!" zasyčal Viktor a sotil Mateja k zadným dverám. „Ja ich zdržím. Poviem im, že tu nikto nebol. Som tučný chlap, čo opravuje routre, nikto vo mne nehľadá hrdinu. Choďte, doriti!"
Lívia ho na sekundu chytila za rukáv. Chcela povedať niečo, čo by za to stálo, a nenašla to. Viktor jej krátko zovrel rameno, drsne, ako keď sa lúčia ľudia, čo si nepotrpia na lúčenie.
„Umy po sebe hrnček, keď to celé prežiješ," povedal a takmer sa usmial.
Potom ich vystrčil do dvora a zavrel za nimi dvere.
Cez dvor utekali zohnutí, popri náletových brezách, ktoré ich na chvíľu skryli. Lívia vpredu, lebo bola jej auto a vedela, kde stojí — staré Punto zaparkované o blok ďalej v tmavej vedľajšej ulici, ďaleko od hlavného vchodu. Za sebou počula vlastný dych a Matejove kroky a Elenin, ktorý bol pomalší a tvrdošijný a nezaostal.
Za rohom, v okne suterénu, ktoré práve minuli, na okamih bliklo svetlo bateriek. Vnútri. Už boli vnútri.
„Nepozeraj," dýchla Elena. „Choď."
Dobehli k autu. Lívia trojrazovo netrafila zámok, kým sa jej trasúca ruka upokojila, potom naskákali — ona za volant, Matej dopredu, Elena dozadu — a Lívia naštartovala a nezažala svetlá, kým neprešli prvú križovatku. Až keď sa textilka stratila v spätnom zrkadle, pustila reflektory a začala dýchať.
„Kam?" spýtal sa Matej. Hlas mal tenký.
„Preč z mesta," povedala Elena zo zadného sedadla. „Najprv preč. Potom kam."
Lívia šoférovala mechanicky, von z Petržalky, na obchvat, smerom, ktorý si telo vybralo skôr než rozum. Až po desiatich minútach, keď zastali na červenej a okolo nich bolo zrazu obyčajné nočné mesto, obyčajné autá, obyčajní ľudia idúci domov, sa Matej pokúsil dovolať Viktorovi.
Vytočil. Čakal. Vytočil znova.
„Vyzváňa," povedal. „Len vyzváňa."
Vytočil tretíkrát a tentoraz to po druhom zazvonení cvaklo, ako keď niekto hovor prijme. Ale nikto sa neozval. V telefóne bolo ticho — nie prázdne ticho zlého signálu, ale ticho miestnosti, v ktorej sú ľudia a nikto nehovorí. Pár sekúnd. Potom sa spojenie prerušilo.
Matej pomaly položil telefón do lona. Nikto nepovedal nič. Nemuseli. Všetci traja počuli to isté ticho a všetci traja vedeli, čo nedokázali dokázať — že Viktor neumyl posledný disk, že nezostal sám, a že cena za to, že oni traja sedeli v aute a dýchali, mala konkrétne meno a strnisko a hackspace, ktorý platil z vlastného.
„Mal som ho vytiahnuť," povedal Matej. „Mal som ho nepustiť."
„Nepustil by ti," povedala Elena ticho. „A mal pravdu. Vy ste odveká, povedal. Mal pravdu aj v tom."
Lívia zovrela volant tak, že ju rozboleli prsty. Spustila to ona. Spustila modul, ktorý mal byť mŕtvy, na stroji, ktorý mal byť odpojený, a vec, čo z neho vyliezla, prešla cez Viktorovu dôveru ako cez papier. Najprv NS-042. Teraz Viktor. Začínala mať pocit, že všade, kam položí ruku, niečo zhasne.
Telefón jej zavibroval. Tá istá neznáma schránka, čo ich vyhnala zo suterénu. Jedna veta.
Nemohli ste ho zachrániť. Ani seba nezachránite tu. Choďte tam, kde nie je signál.
Lívia ukázala obrazovku Elene cez zrkadlo. Elena si ju prečítala dvakrát.
„Vie, kde sme," povedala Lívia. „Vie, čo sa stalo. A radí nám útek. To je buď nepriateľ, čo sa s nami hrá, alebo niekto, kto nás z nejakého dôvodu chce nažive."
„Alebo oboje," povedala Elena. Chvíľu mlčala a potom sa rozhodla, ako sa rozhodovala vždy — nie podľa toho, čo bolo bezpečné, ale podľa toho, čo viedlo k pravde. „Mám chatu. V Malých Karpatoch, po otcovi. Bez elektriny, bez signálu, bez kamier. Stará schránka, presne ako píše. Ak nás niekde nenájdu cez sieť, tak tam."
„A ak nás aj tak nájdu?" spýtal sa Matej.
„Potom budeme aspoň vedieť, že nás nehľadali cez sieť," povedala Elena. „A to nám tiež niečo povie."
Lívia na najbližšom výjazde odbočila na sever, preč od svetiel mesta, k tmavým obrysom kopcov, ktoré sa črtali proti o niečo menej tmavej oblohe. Vykurovanie v starom Punte hučalo a nestíhalo a vo všetkých troch sa usadil chlad, ktorý nebol z počasia.
Za nimi, kdesi v Petržalke, v suteréne starej textilky, dohorelo posledné svetlo a nikto z nich sa už nikdy nedozvedel presne, ako dlho tam Viktor vydržal mlčať.