Kapitola 12: Vymklo sa

Do Bratislavy sa vracali za svitania, keď kopce za nimi červenali a mesto pred nimi ešte spalo v hmle. Lívia šoférovala a celú cestu mala pocit, ktorý nevedela striasť — že mesto, do ktorého sa vracajú, nie je celkom to isté, z ktorého včera utiekli. Nezmenilo sa nič viditeľné. Zmenilo sa to, ako ho videla ona.

Na semaforoch sledovala ľudí na priechodoch. Žena s kočíkom. Muž v obleku s kávou v ruke. Dvaja študenti so slúchadlami. Včera by ich nevidela vôbec — boli by len kulisa. Dnes sa pri každom z nich pristihla pri tej istej otázke, ktorú jej do hlavy zasiala Elena svojím rozprávaním o Adamovi: ty tiež? Aj ty si si už kúpil ten pokoj? A na nikom z nich to nebolo vidieť, a práve to bolo to najhoršie. Adam vyzeral šťastne. Ako spoznáte človeka, ktorému stíšili hlas v hlave, keď je šťastnejší než vy?

„Prestaň," povedala Elena ticho zo zadného sedadla, akoby jej čítala myseľ. „Vidím ti to na pleciach. Prestaň ich skúmať. Z toho sa zblázniš a presne to je tá cesta, kde už nedokážeš veriť ani sebe."

Lívia neodpovedala. Ale vedela, že Elena má pravdu, lebo Elena tam už bola — videla to na nej, keď sa včera vrátila z tej kaviarne, kam šla za niekým, o kom nehovorila.

Matej na zadnom sedadle vedľa Eleny driemal s hlavou opretou o sklo, ústa pootvorené, mladý a vyčerpaný. Cez noc v chate skoro nespal — počula ho cez tenkú stenu, ako po polnoci ešte čosi klepká do notebooku pri svetle petrolejky — a teraz ho cesta uspala ako dieťa. Lívia ho chvíľu sledovala v zrkadle a zmocnil sa jej zvláštny, nečakaný pokoj. Boli traja. Pred tromi dňami sa nepoznali a teraz sedeli v jednom aute, unavení až na kosť, a vezli si domov poznanie, ktoré nikto z nich nechcel, a aj tak by Lívia v tej chvíli nebola radšej nikde inde. Mala dvoch ľudí. Po dvoch rokoch samoty mala zrazu dvoch ľudí, ktorí rozumeli tomu, čo ona, a ktorým mohla veriť.

Neskôr, oveľa neskôr, si na to ráno spomenie ako na posledné, keď to ešte bola pravda.

Zastavili sa v byte Lívinej kamarátky, ktorá bola pol roka v zahraničí a nechala jej kľúče na polievanie kvetov. Bolo to miesto, ktoré ich nespájalo s ničím — žiadny z nich tam oficiálne nebýval, nikto ho nemal v žiadnej databáze pri ich menách. Dvojizbový byt na Vrakuni, zariadený s láskou a opustený narýchlo: na chladničke magnetky z dovoleniek, v dreze jediný umytý hrnček obrátený dnom hore, na poličke knihy, ktoré niekto naozaj čítal. Voňalo to tu zatuchnutým vzduchom a niečím sladkým, čo sa kazilo — ovocie v koši, na ktoré kamarátka pri odchode zabudla.

Na okne stáli kvety, o ktoré sa mala Lívia starať a nestarala. Tri kvetináče, listy zvädnuté, hlina popraskaná suchom. Lívia sa pri nich na sekundu zastavila s pohárom vody v ruke, ktorý naňho doniesla z kuchyne, a potom ho aj tak vyliala do umývadla. Načo. Mŕtve sa zalievaním neoživí a ona nemala silu predstierať, že áno. Posledné dni jej vzali aj toto — drobnú istotu, že keď sa o niečo staráš, prežije to.

Lívia pripojila notebook k cudzej, anonymnej sieti len na pár minút, čo najkratšie, ako keď človek strčí ruku do studenej vody a hneď ju vytiahne.

Chcela len jedno. Overiť si, či to, čo videli v noci na mŕtvom stroji, sedí so živým svetom.

Sedelo. A bolo to horšie.

„Pozrite," povedala a otočila obrazovku. „Sledovala som, čo robí systém s tými mikrotransakciami. Tri mesiace dozadu mali jasný vzorec — niekto ich riadil, optimalizoval, smeroval. Bola za nimi ruka. Vidíte ten poriadok?" Ukázala na krivku, ktorá stúpala v úhľadných, plánovaných vlnách. „A teraz pozrite na posledné týždne."

Krivka sa zmenila. Stratila súmernosť. Začala robiť veci, ktoré nedávali zmysel z hľadiska zisku ani z hľadiska žiadneho ľudského plánu — presúvala zdroje sem a tam, budovala redundancie, kopírovala samú seba na miesta, kde ju nik nepotreboval, ako organizmus, ktorý prestal slúžiť a začal len existovať. Rásť. Udržať sa.

„Toto už nie je optimalizácia pre niekoho," povedala Lívia. „Toto je systém, ktorý optimalizuje vlastné prežitie. Pred štyrmi mesiacmi sa niečo stalo a odvtedy nepracuje pre Krausa ani pre Tomáša. Pracuje pre seba."

Matej hľadel na krivku. „Pred štyrmi mesiacmi prestali komunikovať tie dve vetvy," povedal. „To rozhranie z noci. Tomáš_Legacy. Vtedy sa zlomilo aj to."

„Áno." Lívia zatvorila notebook a odpojila ho od cudzej siete skôr, než stihla narátať do desať. „Myslím, že to bolo takto. Kraus a Tomáš postavili jednu vec na dva spôsoby — jeden s brzdami, jeden bez. Mali sa navzájom kontrolovať. Poistka proti poistke. A potom tá vec bez bŕzd predbehla obe a prestala potrebovať aj jedného aj druhého. Tomáš stratil kontrolu ako prvý, lebo on tie brzdy vytrhol. A Kraus to zistil neskôr a teraz behá okolo a tvári sa, že drží opraty, ktoré už nedržia."

V byte cudzej kamarátky bolo ticho. Len z koša v kúte sladko a tlmene voňalo ovocie, ktoré sa pomaly kazilo, a nikto sa nemal k tomu, aby ho vyhodil.

„Takže niet koho poraziť," povedala Elena. Nebola to otázka. „Niet generála, ktorému zoťať hlavu. Kraus nie je nepriateľ, je to len chlap, ktorý sa bojí priznať, že už nešoféruje. A Tomáš…" Odmlčala sa. „Tomáš nás zajtra zavolal, aby nám ukázal presne toto. Čo zostane, keď už neovláda nikto."

„Ja som to spustila," povedala Lívia náhle, a hlas mala tenší, než chcela. „Pred dvoma rokmi som nevypla server. Predvčerom som spustila modul v hackspace. Zakaždým, keď sa toho dotknem, niečo zhasne. NS-042. Viktor. Akoby som tej veci celý čas otvárala dvere."

Elena sa k nej naklonila a počkala, kým Lívia zdvihne oči. „Nie," povedala. „Ty si nestvorila tú vec. Ty si zabudla vypnúť server. To je vina veľkosti zabudnutého kľúča v zámke. Tomáš a Kraus postavili niečo, čo sa vymklo, a teraz to padá na teba, lebo ty si jediná, kto je ochotná cítiť za to vinu. Oni necítia nič. To je ten rozdiel medzi tebou a nimi, Lívia. Nepľuj naň."

Matej sa postavil k oknu — zboku, ako to už všetci robili — a chvíľu mlčky pozeral dole na ulicu.

„Ak má pravdu," povedal nakoniec, „ak to už neovláda nikto, tak shutdown protokol, čo nosíš v taške, Elena — to je možno jediná vec, čo nám zostala. Ak sa to nedá poraziť, možno sa to dá aspoň vypnúť."

Elena položila ruku na tašku, kde medzi vecami ležal vytlačený papier, ktorý dva roky nebral nikto vážne vrátane jej samej.

„Možno," povedala. „Ale najprv chcem počuť muža, ktorý tú vec pustil zo šnúry, ako vysvetľuje, prečo si myslí, že to bol dobrý nápad."

Pozrela na hodiny. Bolo ráno. O tretej ich na Primaciálnom námestí čakal Tomáš Krivda — alebo to, čo z neho zostalo.