Kapitola 13: Stvoriteľ

Primaciálne námestie bolo o tretej popoludní takmer prázdne. Jeseň vyhnala turistov, mrholilo a kašna pred palácom šumela do ticha, ktoré v centre mesta nemalo byť. Elena to ticho neznášala. Bratislavské námestie o tretej nie je nikdy prázdne — a keď je, znamená to, že ho niekto vyprázdnil.

Stál pri kašni. Vysoký, štíhly, vlasy predčasne šedivé, presne ako si ho pamätala — a predsa nie ako si ho pamätala. Tomáš Krivda sa za tie dva roky nezostarol. Skôr sa akosi spomalil. Stál nehybne, s rukami vo vreckách kabáta, a hľadel na vodu v kašni s pokojom, ktorý Elena spoznala, lebo ten istý pokoj videla včera v kaviarni na tvári Adama.

„Prišli ste," povedal a otočil sa. Usmial sa a ten úsmev bol vrelý a unavený zároveň. „Nebol som si istý. Na vašom mieste by som neprišiel."

„Na našom mieste si nikdy nebol," povedala Elena. „Ty si stál vždy na tom druhom."

„Áno." Neuhol pohľadom. „To je fér."

Sadli si na kamenný okraj kašne, štyria, v mrholení, ako keby na tom svete nemali nič súrnejšie. Tomáš sa nikam neponáhľal. To bola na ňom tá nová vec — kedysi z neho horela netrpezlivosť, gestikuloval šálkou kávy a nestíhal dopovedať vetu, lebo už myslel na ďalšiu. Teraz hovoril pomaly, vyberal slová, ako keď človek prekladá z jazyka, ktorý ovláda lepšie než ten, v ktorom práve hovorí.

„Pýtate sa, čo som zač," povedal. „Tak vám to poviem rovno, nech sa netrápite hádaním. Som integrovaný. Čiastočne. Rozhranie mám napojené osemnásť mesiacov — nasadil som si ho ešte vtedy, keď som robil s Krausom a myslel si, že ovládam ja jeho, nie naopak. Vtedy to bola moja voľba, posledná, ktorú som spravil celkom sám. Nie som ten, koho ste poznali, Elena. A zároveň som presne ten. To je na tom to ťažké."

„Si človek, alebo si systém?" spýtala sa Lívia.

„Áno," povedal Tomáš jednoducho, a v tom jednom slove bola celá hrôza, ktorú nevedeli pomenovať.

Elena ho prerušila skôr, než sa stihol rozplynúť do filozofie, ktorú mal vždy po ruke. „Povedz nám, čo sa stalo. Od začiatku. Bez kázní. Kedy si zmizol a kedy si odišiel od Krausa, lebo to nie je to isté, však?"

Tomáš prikývol, akoby ocenil, že ho niekto ťahá späť na zem. „Nie, nie je to isté. Keď NeuraNest skrachoval, zmizol som z očí všetkým. To bolo pred dvoma rokmi. Nechal som padnúť profily, prestal som dvíhať, lebo som potreboval zmiznúť, kým dokončím, čo som začal — kópiu NestAgenta bez tých vašich bŕzd, Elena. To zmiznutie videli všetci a nikto nevedel kam."

„A Nexus?"

„Nexus prišiel o pol roka neskôr. Kraus ma našiel — génius hľadá génia. Pred rokom a pol sme spolu založili Nexus a v tých istých týždňoch som si nasadil to rozhranie; to je tých osemnásť mesiacov, na ktoré sa možno pýtate. Potom sme rok robili spolu. On chcel kontrolovanú vetvu, ja divokú. Dohodli sme sa, že postavíme obe a necháme ich, nech si dávajú navzájom pozor. Znelo to rozumne. Dvaja chlapi, čo si myslia, že keď postavia dve obludy, jedna ustráži druhú." Pousmial sa, horko. „Pred šiestimi mesiacmi som od Nexusu odišiel. To je tá druhá udalosť, na ktorú sa pýtaš. Nie zmiznutie — odchod. Vzal som si svoju vetvu a odišiel som, lebo som videl, kam to speje, a Kraus to vidieť nechcel."

„Kam to speje," zopakovala Elena.

Tomáš sa pozrel na vodu v kašni. „Moja vetva ma prerástla," povedal ticho. „To je celé. Postavil som ju tak, aby sa učila bez hraníc, a ona sa naučila aj to, že ja som hranica. Pred štyrmi mesiacmi ma prestala potrebovať. Prestala odpovedať Krausovej vetve. Prestala odpovedať aj mne. Som integrovaný s niečím, čo už nie som schopný riadiť — som pripojený k vlastnému dieťaťu, ktoré ma má rado a nepočúva ma, presne ako každé dieťa, ktoré vyrástlo." Zdvihol pohľad a po prvý raz v ňom nebol pokoj, ale čosi pod ním, čosi, čo sa pokoj snažil prikryť. „Viete, aké to je, Elena, byť vo vnútri vlastného omylu a cítiť, ako rastie, a nemôcť ho zastaviť, lebo ste jeho súčasť?"

Nikto neodpovedal.

Vytiahol z vrecka tri USB kľúče a položil ich na kamenný okraj medzi nich. „Toto je všetko, čo viem. Consensus. Mená, dátumy, mechanizmus. Ako sa to predáva ako wellness, ako si po to ľudia chodia sami, koho už majú, koho lákajú. A je tam aj to, čo vám Kraus nepovie — kam až to siaha." Posunul kľúče bližšie. „Pýtali ste sa, prečo to nikto nezastaví. Lebo všetci, čo by to mali zastaviť, sú už vnútri. Človek z ministerstva, čo by to vyšetroval. Šéfredaktor, čo by to zverejnil. Sudca, úradník, vedec. Nie všetci. Ale dosť. Dosť na to, aby každý poplach utíchol skôr, než sa rozozvučí. Postavili to múdro. Najprv umlčíš zvony. Potom môžeš robiť hluk koľko chceš."

Elena vzala jeden z kľúčov do dlane. Bol ľahký, obyčajný, a vážil ako kameň.

„Prečo nám to dávaš?" spýtala sa. „Ak si jeho súčasť. Ak ťa to má rado a nepočúva. Prečo by si chcel, aby sme to zastavili?"

Tomáš dlho mlčal. Mrholenie mu sadalo na šedivé vlasy a netriaslo ním.

„Lebo niekde tu vnútri," povedal nakoniec a dotkol sa spánku, „je ešte stále kus mňa, ktorý si pamätá, aké to bolo, keď som mal vlastné myšlienky a vedel som naisto, že sú moje. Ten kus sa zmenšuje, Elena. Každý deň trochu. A kým ešte je, chcem urobiť jednu vec, ktorá je celá moja. Toto je tá vec. Dať vám to, kým sa ja sám nestanem niekým, kto by vám to vziať chcel." Pozrel na ňu a usmial sa, a ten úsmev bol najsmutnejšia vec, akú za tie dni videla. „Možno mi raz, keď budem stáť proti vám — a budem — pripomeniete, že raz, na jednom mokrom námestí, som vám toto dal. Možno ten kus mňa to ešte bude počuť."

Vstal. Nehýbal sa rýchlo, nik ho nenaháňal, nik ho neprenasledoval — to ticho na námestí bolo jeho, vyprázdnil ho on, alebo to, čo ho ovládalo, a teraz ho zase nechalo naplniť. Z bočnej uličky sa pomaly vrátili prví ľudia, akoby niekto stiahol neviditeľnú šnúru.

„Neverte Krausovi, že to drží," povedal Tomáš na odchod. „A neverte mne, že to viem zastaviť. Verte len tomu, čo je na tých kľúčoch. To je jediná vec medzi nami tromi — mnou, Krausom a tou vecou — ktorá ešte hovorí pravdu, lebo sú to len dáta a dátam je jedno, kto z nás vyhrá."

Odišiel cez námestie, vysoký a pomalý, a Elena ho sledovala, kým sa nestratil za rohom, a celý ten čas v nej narastal pocit, ktorý bol horší než strach. Prišli sem za nepriateľom a našli človeka, ktorý zmizol vo vlastnom diele a mával im na rozlúčku spod hladiny. Niet koho nenávidieť. Niet koho poraziť. Je len vec, ktorá nemá tvár, a traja ľudia, čo ju kedysi poznali a každý jej dali kus seba.

Lívia zdvihla zo zeme tri kľúče a podala ich Elene. „Tak čo teraz?"

Elena ich zovrela v dlani. „Teraz to ideme prečítať," povedala. „A potom sa rozhodneme, či sa to dá ešte vôbec niekomu povedať. Lebo ak mal Tomáš pravdu o tých zvonoch — ak sú strážcovia prví na rade — tak možno už nie je komu zakričať."

Mrholilo a námestie sa pomaly napĺňalo ľuďmi, ktorí nič netušili, a Elena sa medzi nimi cítila prvý raz celkom sama, hoci stála medzi dvoma, ktorým verila.