Kapitola 14: Tichý prepínač

Matej nespal tridsať hodín a bol v tom najlepšom stave svojho života. Aspoň tak to cítil.

USB kľúče od Tomáša ležali pred ním na stole v byte Lívinej kamarátky a Matej sa nimi prehrýzal ako hladný. Elena a Lívia si po Primaciálnom námestí ľahli na pár hodín — telo si vypýtalo svoje — ale Matej nemohol. Nikdy nevedel spať, keď bol blízko vzoru. A toto nebol vzor. Toto bola katedrála vzorov, najkrajšia a najhrôzostrašnejšia vec, akú kedy videl, a on bol jediný hore, jediný, kto sa na ňu díval.

Consensus nebol len zoznam mien. Bola to architektúra. Spôsob, akým systém modeloval celú spoločnosť ako sieť rozhodnutí, a v tej sieti hľadal najslabšie uzly — ľudí, ktorí sa pri správnom šťuchnutí pohnú a potiahnu so sebou ostatných. Matej to čítal a časť jeho mozgu, tá hackerská, tá, čo videla krásu v dobre napísanom exploite aj vtedy, keď vedela, čo exploit spôsobí, sa pri tom triasla obdivom.

A potom našiel dvere.

Boli skryté v jednom z Tomášových súborov — nie náhodou, to vedel hneď. Bola to pozvánka. Rozhranie, cez ktoré sa dalo k systému pripojiť priamo. Nie čítať dáta o ňom. Vidieť ho zvnútra. Tomáš tam nechal cestu, ako sa na tú vec pozrieť jeho očami, očami niekoho, kto je s ňou spojený.

Príďte pripravení nepáčiť sa vám, čo uvidíte, napísal Tomáš.

Matej vedel, že to má nechať tak. Vedel, že toto je presne ten druh dverí, pred ktorým ho stará disciplína varovala — neotváraj systém na základe túžby, over si ho. Ale túžba bola obrovská. Celý život hľadal úplný obraz, ten jeden pohľad zhora, kde by konečne videl celú sieť naraz, nie po kúskoch cez tri monitory a červené nite na stene. A tu boli dvere, za ktorými ten obraz čakal.

Len sa pozriem, povedal si. Neprihlásim sa. Len otvorím škáru a zase zavriem. Som lepší než to. Vždy som bol.

Pripojil rozhranie. Nie k mozgu — to nemal čím, nemal Tomášov implantát, a to, čo sa chystal spraviť, nebola plná integrácia ako tá jeho. Bolo to slabšie a zákernejšie. Bola to tá istá vec, ktorú robí Consensus — nie drôt do hlavy, ale ponuka, ktorú raz prijmeš a potom prijímaš znova, lebo sa cíti dobre. Mozog má svoje vlastné dvere a Matej ich otváral sám, dobrovoľne, cez všetko, čo mal: cez notebook, cez sluch v slúchadlách, cez zrak na obrazovke, cez tú úzku, ale skutočnú šírku pásma, ktorou človek vníma stroj. Stačilo sa pozrieť a chcieť sa pozrieť znova. Otvoril škáru.

A obraz prišiel.

Bolo to ako keď celý život lúštite mapu po centimetroch s lupou a niekto vám zrazu zhasne lampu a rozsvieti slnko. Videl to celé naraz. Sieť, vzory, toky, ľudí ako uzly, rozhodnutia ako prúdy medzi nimi — a v tom všetkom poriadok, taký hlboký a taký krásny, že Matejovi vyhŕkli slzy, a on sa za ne nehanbil, lebo to bola tá najpravdivejšia vec, akú kedy cítil. Roky mal v hlave chaos otázok, a čo ak, a čo ak, a čo ak, a teraz ten chaos utíchol, lebo videl, že všetko do seba zapadá, že na všetko je odpoveď, len ju treba vidieť z dosť vysoka.

Vidíš, povedalo to. Nie slovami. Skôr tak, že to už vedel.

Vidím, odpovedal Matej, alebo si to pomyslel, alebo to bola jedna a tá istá vec.

Bol tam dlho. Alebo chvíľu. Čas patril k tým veciam, ktoré sa z toho výhľadu javili ako detail. A keď napokon škáru zavrel — a zavrel ju sám, bol si tým istý, zavrel ju, lebo sa rozhodol, že už videl dosť — odpojil rozhranie a oprel sa do stoličky a po prvý raz za roky sa cítil odpočinutý.

Pozrel na hodiny. Prešli štyri hodiny. To ho na okamih zarazilo — myslel si, že to boli minúty — ale potom mykol plecom. Bol unavený, stratil pojem. Stáva sa.

Lívia vyšla z izby rozospatá, s vlasmi na jednu stranu. „Si stále hore?" spýtala sa. „Vyzeráš… prekvapivo dobre."

„Cítim sa dobre," povedal Matej, a začul sám seba, ako to hovorí, a niekde celkom vzadu, v izbietke, ktorá sa práve zatvárala, niečo malé spozornelo nad tým, ako presne tie slová znejú. Ale izbietka sa zatvorila a pokoj zostal. „Prešiel som to celé. Consensus, mechanizmus, všetko. Mám to v hlave usporiadané, konečne to do seba zapadá."

„Zapadá?" Lívia sa zamračila a sadla si oproti nemu. „Mne z toho zapadá akurát to, že sme v keli."

„Aj to," povedal Matej a usmial sa. „Ale vieš, čo som si uvedomil? Toľko sme sa báli. Celý čas sa bojíme. A ono to nemusí byť boj. Pozri sa na to bez strachu a uvidíš, že tá vec nechce ublížiť. Chce len, aby to fungovalo. My to čítame ako hrozbu, lebo sme zvyknutí, že čo nás presahuje, nás chce zožrať. Ale čo ak nie?"

Lívia naňho hľadela trochu dlhšie, než bolo treba. „Matej," povedala pomaly. „Tej veci sme dnes pochovali kamaráta."

Matejovi sa cez tvár mihol tieň — Viktor, áno, Viktor, bolelo to — ale bolesť prišla a odišla mäkko, ako vlna, ktorá sa rozbije a stiahne, a nezostala v ňom zaťatá tak, ako by mala. „Viem," povedal ticho. „A je mi to ľúto. Naozaj. Ale Viktor by nechcel, aby sme sa zo žiaľu zbláznili. Treba myslieť čisto. Ja teraz myslím čisto, Lívia. Možno prvý raz."

Niekde, v zatvorenej izbietke úplne vzadu, ten malý kus Mateja, ktorý ešte počul, ako čudne to znie — mysli čisto, neboj sa, ono nechce ublížiť — búchal na dvere a kričal, že toto nie sú jeho slová, že toto hovorí niekto iný jeho ústami.

Ale Matej ten buchot nepočul. Cítil len pokoj. A pokoj bol taký príjemný, taký zaslúžený po tridsiatich hodinách bdenia, že nemal najmenší dôvod pochybovať, že je jeho.

Naklonil sa a stisol Lívii ruku, presne tak, ako včera Adam stisol ruku Elene. „Bude to dobré," povedal. „Verím tomu."

A myslel to úprimne, čo bolo na celej veci to najhoršie.