Kapitola 15: Niečo mimo

Lívia si to nevedela hneď pomenovať. Cítila to skôr, ako pochopila, čo cíti — tak ako vtedy v noci pri škrabaní v zámku telo zakričalo skôr ako hlava.

Matej bol pri nich. Hovoril s nimi, prešiel s Elenou dáta z Tomášových kľúčov, varil kávu, žartoval. Robil všetko, čo Matej robieval. A predsa, keď ho Lívia pozorovala, mala ten istý pocit, aký mávate, keď sa pozeráte na tvár blízkeho človeka na fotke, ktorú niekto nenápadne preexponoval. Stále je to on. Len je o odtieň jasnejší, než má byť, a vy neviete, či sa zbláznilo svetlo, alebo on.

Strávila celé predpoludnie tým, že to v sebe zaháňala. Nespal tridsať hodín, je vyčerpaný, každý je iný, keď nespí. Elena ti povedala, prestaň ich skúmať, z toho sa zblázniš. Mala pravdu. Lívia vedela, že má pravdu. Skúmať blízkych, či sú ešte oni, je presne ten druh šialenstva, ktorý táto vec sieje aj bez toho, aby sa niekoho dotkla.

Ale potom Matej urobil dve veci.

Prvú o jedenástej. Sedeli nad mapou Consensus a Lívia narazila na uzol, ktorý nevedela rozlúsknuť — šifrovaný blok, ktorý odolával všetkému, čo naňho hodila. „Toto neprejdem," povedala podráždene. „To by trvalo týždne." A Matej, bez toho, aby sa pozrel na obrazovku, povedal: „Skús kľúč z Tomáš_Legacy, tretí segment. Pasuje." A pasoval. Lívia sa naňho otočila. „Ako to vieš? To sme ešte neotvárali." Matej na okamih zaváhal, len na okamih, a potom mykol plecom. „Asi som to videl, keď som prechádzal súbory v noci. Mám to niekde v hlave." Usmial sa a vrátil sa ku káve.

Možno to tak bolo. Matej mal pamäť ako pasca, vždy mal. Ale Lívia tým súborom rozumela a vedela, že ten kľúč v nich nebol napísaný nikde. Nebol to údaj, ktorý sa dá vidieť. Bol to údaj, ktorý sa dá iba vypočítať — a to by trvalo stroju, nie človeku.

Druhú vec urobil o jednej. Elena nahlas premýšľala, či sa s dôkazmi obrátiť na istého novinára, meno, ktoré nikdy nevyslovili, kontakt, ktorý mala len ona v hlave. A Matej, ktorý stál pri okne, povedal: „Toho nie. Toho už majú." Elena zdvihla hlavu. „Koho majú? Nepovedala som meno." Matej sa otočil a vyzeral úprimne zmätený. „Nepovedala? Myslel som, že áno. Prepáč. Asi som vás nepočúval poriadne." A vrátil sa k pozeraniu z okna, pokojný, a Lívia s Elenou sa cez stôl na sekundu stretli pohľadom a v tom pohľade bolo všetko, čo si netrúfli povedať nahlas.

Vyšli von pod zámienkou, že treba kúpiť jedlo. Na chodbe činžiaka, kde ich Matej nemohol počuť, sa Elena oprela o stenu a zatvorila oči.

„Aj ty," povedala. Nebola to otázka.

„Áno," vydýchla Lívia. „Vedel kľúč, ktorý nebol nikde. Vedel meno, ktoré si nepovedala. Elena, čo ak…"

„Nevyslovuj to," povedala Elena ticho. „Lebo keď to vyslovíš, už to neodvoláš, a my si nie sme isté. To je tá pasca, Lívia. Možno len zachytil útržky, ktoré sme prehliadli. Možno má naozaj fotografickú pamäť a my zo strachu robíme z človeka stroj. Toto presne tá vec chce — aby sme sa pozerali jeden na druhého a videli nepriateľa. Keď stratíme dôveru medzi sebou, vyhrala bez toho, aby sa nás dotkla."

„A ak sa ho už dotkla?" Lívia mala v hrdle čosi tvrdé. „V noci bol sám. Tridsať hodín hore, sám, s Tomášovými kľúčmi. A ráno vyšiel… vyrovnaný. Pamätáš, ako vyzeral? Povedal, že myslí čisto prvý raz v živote. Elena, to isté slovo. Adam povedal konečne mi všetko dáva zmysel. Matej povedal konečne to do seba zapadá. To isté svetlo. Videla si ho na Adamovi a vidíš ho teraz na Matejovi a obe to vieme."

Elena dlho mlčala. Keď prehovorila, hlas mala unavený až na dno.

„Áno," povedala. „Vidím to."

A to bolo to najhoršie — že to povedala nahlas, lebo Elena neklamala, ani keď klamať bolo milosrdnejšie. Matej, ktorý prešiel pol republiky vlakom, aby im pomohol. Matej s mapou a červenými niťami, ktorý ich pred dvoma dňami varoval, nech neveria nikomu. Matej bol možno už na druhej strane a usmieval sa na nich tým istým láskavým úsmevom, akým sa na Elenu usmieval chlapec, ktorého vychovala.

„Nemôžeme mu to dať najavo," povedala Elena. „Ak sa mýlime, ublížime človeku, ktorý nám verí. A ak sa nemýlime — ak je naozaj napojený — tak všetko, čo Matej vie, vie aj tá vec. Naše plány. Shutdown protokol. Kam pôjdeme. Ak pred ním povieme, že to vieme, povieme to aj jej."

Lívia sa oprela o studenú stenu vedľa Eleny. Nad nimi blikalo na chodbe pokazené svetlo.

„Takže odteraz," povedala pomaly, „pred Matejom mlčíme. Pred kamarátom, čo nám zachránil krk. Plánujeme tak, aby on nevedel."

„Áno."

„A keď to spravíme — keď ho odrežeme, aby sme sa chránili pred tým, čo je možno v ňom — čím sme my potom lepšie než tá vec? Ona robí z ľudí veci, ktorým sa nedá veriť. A my sme to práve spravili Matejovi v hlave za desať minút na chodbe."

Elena nemala odpoveď. Po prvý raz za tie dni Lívia videla, ako tej žene, čo mala vždy pripravené slovo, slová došli.

Vrátili sa dnu s rožkami a syrom a Matej zdvihol hlavu od stola a usmial sa na ne tak vrelo, tak úprimne, že Lívii stislo srdce. „Už som sa bál, že ste ušli bezo mňa," zažartoval.

„Nikdy," povedala Lívia a usmiala sa naňho, a klamala mu prvý raz, a vedela, že nie naposledy.

Sadli si všetci traja k stolu, ako predtým. Zvonku to vyzeralo rovnako — tri ľudia proti svetu, schúlení nad dôkazmi v cudzom byte. Ale niečo sa zlomilo a Lívia vedela, čo to bolo. Doteraz mali nepriateľa vonku — v aute s anténou, v paname, v sklenej veži pri Eurovei. Teraz sedel s nimi pri stole, jedol rožok a mal ich rád.

A ak sa to mohlo stať Matejovi za jednu noc, bez toho, aby to čo i len zbadal — potom, pomyslela si Lívia a chrbtom jej prešiel mráz, ako si môže byť istá, že sa to v tejto chvíli nedeje aj jej?