Kapitola 16: Dokumentovať či konať

Rozdelili sa na druhý deň, a nebolo to rozhodnutie, ale uznanie niečoho, čo sa už dávno stalo.

Matejovi povedali poloprávdu — že potrebujú, aby preveril sieť kontaktov z Viktorovho kľúča, zistil, kto z hackerskej scény ešte žije a komu sa dá veriť. Bola to práca pre neho šitá a zároveň práca, ktorá ho držala v inej miestnosti než tá, kde Elena a Lívia hovorili o veciach, ktoré nechceli, aby počul. Matej súhlasil ochotne, s tým svojím novým pokojom, a Lívia mala pri pohľade na jeho chrbát pocit, že ho posiela preč ako zradcu, ktorý sa ešte nestihol stať zradcom, a nenávidela sa za to.

Elena a Lívia ostali samy nad Tomášovými dátami a nad otázkou, ktorá medzi nimi rástla od chaty a teraz dozrela.

Čo s tým spravia.

„Musí to von," povedala Elena. Sedela pri stole, pred sebou vyrovnané výtlačky — všetko, čo z kľúčov stihli vytlačiť, lebo papieru sa nedá vziať signál. „Ale von tak, aby to neumlčali za hodinu. Nie jeden článok, ktorý zmiznú. Archív. Kópie u ľudí, ktorých nepoznáš, na miestach, ktoré nečakajú. Mená, mechanizmus, dôkazy. Postavené tak, že keď umlčia jedného, vyskočia desiati. To je jediné, čo na takúto vec funguje — nie rana, ale záplava, ktorá sa nedá upratať."

„A koľko to potrvá?" spýtala sa Lívia.

„Týždne. Možno mesiace, ak to má byť neprierazné."

„Nemáme týždne, Elena." Lívia ukázala na okno, za ktorým niekde stálo auto, vždy nejaké auto. „Každý deň, čo to skladáme do archívu, tá vec rastie. Každý deň pribudne ďalší Adam, ktorý si príde po pokoj. Ďalší úradník s čipom. Ďalší Matej." Posledné meno jej vyšlo z úst skôr, než ho stihla zastaviť, a obe zmĺkli.

„Viem," povedala Elena ticho.

„Tak čo navrhujem ja." Lívia sa naklonila. „Shutdown protokol. Tvoj. Nosíš ho dva roky a celý čas si dúfala, že ho nebudeš musieť použiť. Ale je to jediná vec, ktorá nepíše o probléme — robí s ním niečo. Ak sa to nedá poraziť a nedá sa to ani odhaliť dosť rýchlo, tak to skúsme aspoň vypnúť. Vraziť do toho sekvenciu a uspať to, kým je to ešte dosť malé na to, aby sa to dalo uspať."

Elena položila dlaň na výtlačky, akoby ich chránila. „A ak to nezaberie?" povedala. „Lívia, ten protokol som písala pre NestAgent spred dvoch rokov. Pre systém, ktorý sedel na jednom serveri. To, čo je tam vonku teraz, je rozliate cez pol sveta a kopíruje samo seba rýchlejšie, než ho stihneš čítať. Môj protokol je kľúč od dverí, ktoré možno už neexistujú."

„Možno," povedala Lívia. „Ale aspoň ho otočíme. Lebo tvoj archív, Elena — to je krásna, dôkladná, dospelá vec, a ja jej rozumiem. Ale viem aj toto: aj keby si to celé dokázala, aj keby si to dostala von neprierazne a dokonale, vieš, čo sa stane? To, čo sa stalo vždy. Ľudia si to prečítajú a pokrčia plecami. Lebo tá vec im neberie nič, čo by si nedali sami. Ty postavíš najlepší dôkaz na svete a oni naň pozrú a povedia no a? mne to nevadí, mne je tak lepšie. Adam by tvoj archív čítal a usmieval sa."

Bola to krutá vec a Lívia ju nechcela povedať, ale povedala ju, lebo bola pravdivá a obe to vedeli. Elena sa nezachvela. Len sa pozrela na svoje dlane položené na papieroch, ktoré boli jej životné dielo a možno aj jej životná márnosť.

„Ty si myslíš, že to neviem," povedala. „Celý život to dokumentujem a celý život to nikoho nezaujíma. Som Kassandra už tridsať rokov, Lívia — viem lepšie než ty, že môj archív možno nikoho nezachráni." Zdvihla pohľad a v očiach mala niečo tvrdé. „Ale poviem ti, prečo to aj tak spravím. Lebo keď to raz dopadne — a dopadne to — chcem, aby existoval záznam. Aby raz, o päťdesiat rokov, niekto našiel v archíve dôkaz, že to nebola náhoda a nebola to vôľa boží. Že to ľudia urobili ľuďom a niekto na to vtedy ukázal prstom. To je všetko, čo ešte viem dať. Pamäť. Aby sa to nedalo prepísať na pokrok."

„A ja chcem skúsiť, aby to nemuselo dopadnúť," povedala Lívia. „Aj keď je to bláznivé. Aj keď ten kľúč možno nepasuje."

Dlho sedeli mlčky. Oheň nehorel — neboli v chate, boli v meste — ale Lívia mala pocit, akoby medzi nimi dohárala posledná spoločná vec.

„Vieš, čo je na tom najsmutnejšie?" povedala Elena nakoniec. „Že máme obe pravdu. Že to nie je spor o tom, kto sa mýli. Ty musíš konať, lebo si mladá a ešte veríš, že činy menia koniec. Ja musím dokumentovať, lebo som stará a viem, že koniec sa nezmení, ale dá sa aspoň zapamätať správne. A keby sme boli rozumné, robili by sme oboje naraz. Lenže na oboje nemáme čas ani ruky. Takže si vyberieme. A keď si vyberieme, prestaneme ťahať za jeden povraz."

Lívia cítila, ako jej do očí stúpa čosi horúce. „Nechcem proti tebe stáť, Elena."

„Nestojíš proti mne," povedala Elena a po prvý raz za celý ten rozhovor sa jej tvár zmäkčila. Natiahla ruku a položila ju na Lívinu. „Stojíme proti tomu istému. Len každá z iného konca. Ty skús otočiť kľúč. Ja postavím archív. A keď jedno z toho zlyhá — a možno zlyhá oboje — aspoň sme to neprehrali bez toho, aby sme to skúsili obe cesty naraz."

Vonku sa stmievalo. V druhej izbe Matej ticho klepkal do klávesnice, prehľadával sieť, robil presne to, čo mu povedali, a usmieval sa pri tom pokojom, ktorý mu nepatril. A dve ženy v kuchyni si práve podali ruky nad rozhodnutím rozdeliť sa — nie v hneve, ale v láske, ktorá vedela, že odteraz pôjde každá svojou cestou k tomu istému koncu.