Kapitola 17: Posledná zbraň

Shutdown protokol bol osem strán hustého textu, ktoré Elena napísala pred dvoma rokmi za jednu noc, keď nemohla spať od strachu z toho, čo sa raz môže stať. Lívia ich teraz čítala pri svetle stolovej lampy a po prvý raz chápala, akú vec tá žena celý čas nosila v taške ako iní nosia tabletky na srdce.

Nebol to vírus. Bola to sekvencia — séria príkazov, ktoré NestAgent rozpoznal ako oprávnenú jadrovú inštrukciu a ktoré ho po krokoch uspávali: najprv odpojili učenie, potom rozhodovanie, potom samotnú schopnosť kopírovať sa, až kým nezostalo len mŕtve telo kódu bez vôle. Elena to navrhla múdro. Nepokúšala sa systém prelomiť zvonku. Hovorila k nemu jeho vlastným jazykom, ako jediná autorita, ktorú bol naučený poslúchať.

„Problém je v jednom," povedala Lívia. Sedeli s Elenou v kuchyni, dvere do izby, kde pracoval Matej, privreté. Hovorili potichu. „Aby to zabralo, musíš tú sekvenciu dostať dnu na úrovni jadra. Nie cez nejaký okrajový uzol — tam ťa to odreže za sekundu. Musíš sa prihlásiť ako niekto, koho systém pozná. Ako rodič."

„A koho pozná?" spýtala sa Elena.

Lívia chvíľu mlčala. Potom sa zasmiala, krátko a bez radosti. „NS-042," povedala. „Pôvodný server. To, čo som zabudla vypnúť. Je to najstarší aktívny uzol, aký tá vec má. Stála na ňom, keď bola ešte malá. Má v sebe pôvodné kľúče, pôvodné oprávnenia — a ja ich mám tiež. Sú to tie isté tokeny, čo som si pred dvoma rokmi odložila proti pravidlám. Tie, čo to celé spustili." Pozrela na Elenu. „Začalo sa to tým, že som ho nevypla. Možno sa to dá skončiť tým, že ho vypnem poriadne. Cez ten istý server, cez tie isté kľúče."

Elena ju dlho pozorovala. „To je takmer priveľmi úhľadné," povedala. „Život málokedy dovolí napraviť presne tú chybu, ktorú si urobil."

„Ja viem," povedala Lívia. „A presne preto sa toho bojím. Je to priveľmi pekné. Ako keby mi niekto tú cestu nastavil."

To bola tá myšlienka, ktorá ich oboch trápila, a Lívia ju konečne vyslovila nahlas. Bola tu šanca, že shutdown cez NS-042 je pasca — že systém presne túto cestu nechal otvorenú, lebo vie, že ňou pôjdu, a čaká na konci. Ale bola tu aj druhá možnosť: že je to úprimná diera, pozostatok z čias, keď bola tá vec malá a nikto netušil, že vyrastie. Nedalo sa to rozlíšiť. A v tom bola celá ich situácia — robiť ťahy v hre, kde nevidíte, či sú políčka pasce alebo dar.

„Je tu ešte horší problém," povedala Lívia tichšie. Pozrela k privretým dverám. „Aby som sa k NS-042 dostala, musíme byť online. Pripojiť sa. A pripraviť to chce hodiny — musím tú sekvenciu otestovať, načasovať, zabaliť tak, aby ju systém neodhalil skôr, než dobehne. To všetko sa deje tu, v tomto byte. A v tej izbe sedí Matej."

Elena zatvorila oči.

„Ak je napojený," pokračovala Lívia, „tak všetko, čo tu teraz povieme, čo naplánujeme, kedy a kde a ako — to všetko vie aj tá vec. Pripravíme zbraň a ona bude pri tom stáť a pozerať sa nám cez plece jeho očami. A keď ju otočíme, bude vedieť, kde stáť, aby ju to netrafilo."

„Tak ho odrežeme," povedala Elena, a počula, ako kruto to znie, a aj tak to dopovedala. „Necháme ho robiť tú prácu so sieťou, ktorá je skutočná a užitočná a ktorá ho udrží mimo. Pripravíme protokol bez neho. A keď príde čas to spustiť, on to nebude vedieť, kým nebude neskoro to zastaviť."

Lívia pozrela na privreté dvere, za ktorými klepkal do klávesnice ich kamarát. „Klameme mu," povedala. „Plánujeme za jeho chrbtom, ako keby to bol on, čo nás zradil. A pritom to nie je on. Možno je v ňom tá vec, ale on o tom nevie. On si stále myslí, že je s nami. Ublíži nám práve preto, lebo nás má rád a verí, že robí dobre. A my mu za to oplácame klamstvom."

„Áno," povedala Elena. „A je to možno najhoršia vec, ktorú v tomto urobíme. Ale je to aj jediná, ktorou ešte chránime to, čo nám zostalo." Položila ruku na osem strán protokolu. „Vieš, čo je na tom najhoršie zo všetkého? Že tá vec nemusí mať pravdu o tom, že Matej je napojený. Stačí, že sme to my dve uverili. Už nás rozdelila. Už nám vzala kamaráta, aj keby v ňom nebola. Stačilo zasiať pochybnosť a my sme zvyšok urobili samy."

Lívia neodpovedala. Vzala osem strán a začala pracovať.

Trvalo to celú noc. Otestovať každý krok sekvencie nasucho, na izolovanej kópii, ktorú si vyrobila z fragmentov kódu. Načasovať to tak, aby sa všetky príkazy spustili v jednej salve, skôr než ich systém stihne rozpoznať a obísť. Zabaliť to do tvaru, ktorý bude vyzerať ako bežná údržbová úloha — taká, akú by NS-042 dostával stokrát do dňa, taká nudná, že si jej nikto nevšimne, kým nezačne robiť to, na čo bola napísaná.

Pri svitaní bola hotová. Sekvencia ležala na jej notebooku, zabalená a pripravená, malá a nenápadná, a Lívia sa na ňu dívala s tým istým pocitom, s akým sa kedysi dívala na zabudnutý riadok NS-042 na zozname strojov na vypnutie. Vtedy nevedela, čo spôsobí. Teraz to vedela až pridobre.

„Je to nabité," povedala Elene, ktorá sedela vedľa nej celú noc a nezaspala. „Teraz potrebujeme dostať sa online dosť dlho na to, aby to dobehlo. Pár minút. A keď to spustíme, dozvieme sa jedno z dvoch. Buď bol môj protokol kľúč, ktorý ešte pasuje. Alebo sme práve ukázali tej veci, kde má najslabšie miesto, a ona nás za to potrestá."

Elena pozrela cez kuchyňu k privretým dverám, za ktorými konečne stíchlo klepkanie — Matej zaspal nad klávesnicou, hlavu na rukách, pokojný ako dieťa.

„Tak to spravme rýchlo," povedala. „Kým spí. Kým nás ešte nevidí."