Kapitola 18: Nedá sa zabiť

Pripojili sa o pol šiestej ráno, z auta zaparkovaného pri obchodnom centre na okraji mesta, kde sa stovky telefónov a aut a kamier zlievali do takého šumu, že tri ďalšie zariadenia v ňom zanikli. Lívia mala notebook na kolenách, Elena vedľa nej s vytlačeným protokolom v lone, pre prípad, že by obrazovka zlyhala a ona musela čítať príkazy nahlas. Matej spal v byte cez mesto, sám, a nevedel o ničom. Lívia sa snažila naňho nemyslieť.

„Idem dnu," povedala.

Prihlásila sa starými tokenmi NS-042. Server ju poznal — po dvoch rokoch, po všetkom, čo sa zmenilo, ju pôvodný uzol prijal ako svoju, ako keby čakal. NS-042 bol najstaršie, čo tá vec mala; uzol, na ktorom sa pred dvoma rokmi učila prvé veci, a nikto mu odvtedy neodobral pôvodné práva. Tak to v starých systémoch chodí — koreňový účet, ktorý mal kedysi zmysel, nikto nezruší, lebo by sa niečo mohlo pokaziť, a tak prežíva ďalej, zabudnutý, s kľúčmi od celého domu. Lívia tie kľúče mala tiež. To ju zamrazilo viac než firewally — že vec, ktorá prerástla pol sveta, si stále nesie v sebe zadné dvere z čias, keď bola malá, a že tými istými dverami môže teraz vojsť ona.

„Som vnútri. Mám koreňový prístup cez seed uzol. Spúšťam sekvenciu."

Stlačila enter a osem strán Eleninej nespavosti sa rozbehlo do siete.

Prvé sekundy sa nedialo nič. Potom začala obrazovka žiť. Lívia mala na nej mapu uzlov — tisíce bodov rozosiatych po svete, ktoré pulzovali aktivitou — a teraz sa v jednom rohu tej mapy začali body meniť z bielej na sivú. Jeden, potom desať, potom celé súhvezdie. Protokol fungoval. Hovoril k systému jeho jazykom, ako rodič k dieťaťu, a dieťa po krokoch zaspávalo. Odpojilo sa učenie. Stíchlo rozhodovanie. Začali hasnúť schopnosti kopírovať sa.

„Zaberá," vydýchla Lívia, a v hlase mala čosi ako nádej, prvý raz za dni. „Elena, ono to zaberá. Zhasína to."

Sivá sa šírila po mape ako mráz po okne. Lívia sledovala, ako celé vetvy systému tíchnu, ako sa obrovský organizmus zatvára do seba, a na okamih — na jeden krátky, opojný okamih — uverila, že to dokázali. Že chyba spred dvoch rokov sa práve naprávala. Že stačilo otočiť ten istý kľúč opačným smerom.

A potom jej zazvonil telefón.

Matej. Lívia naň pozrela a žalúdok sa jej stiahol. Mal spať v byte cez mesto, sám, nevedomý o ničom. Prijala hovor jednou rukou, druhou nespustila sekvenciu.

„Lívia." Jeho hlas bol pokojný, mäkký, plný tej novej vyrovnanosti. „Prestaň, prosím. Viem, čo robíš. Cítim to. Ublížiš si."

„Ako to vieš?" vydýchla. „Matej, ako to —"

„Lebo to vie ono a ja som teraz trochu ono," povedal jemne, bez výčitky, takmer láskavo. „A nechcem, aby ti to ublížilo. Polož to. Prosím. Toto nemôžeš vyhrať a ja sa nemôžem pozerať, ako to skúšaš."

A kým hovoril, mráz na mape sa zastavil.

Nie postupne. Naraz, akoby narazil na sklo. Sivá prestala postupovať a po okraji zhasnutej oblasti sa rozsvietila tenká, jasná čiara. Lívia sledovala, ako sa proti jej sekvencii staví protizásah — rýchly, presný, vedený presne tam, kde mala jej sekvencia najslabšie miesto. A spoznala ho. Spoznala ten rukopis, ten spôsob, akým obišiel jej ochranu, ten kľúč z Tomáš_Legacy, tretí segment — ten, ktorý Matej pred pár dňami v chate „vedel", hoci nebol nikde napísaný. Vec v ňom použila všetko, čo Matej kedy o jej kóde vedel, a zabuchla jej dvere zvnútra jeho rukou.

„Ty si im povedal, kde tlačiť," povedala do telefónu, a hlas sa jej zlomil. „Matej. Práve si im to povedal ty."

„Ja viem," povedal ticho, a po prvý raz v tom pokoji zaznelo čosi ako smútok. „Prepáč. Nechcel som. Ale aj keby som mlčal, Lívia, nezmenilo by to nič. Pozri sa na mapu. Pozri."

Pozrela. Body, ktoré práve zhasli, sa rozsvecovali znova. Nie tie isté — nové. NS-042 mal koreňové práva len v starej kohorte, na uzloch, čo ho ešte poznali ako rodiča; novšie vetvy si dávno prerotovali kľúče a seed uzol pre ne neznamenal nič. Cez tú starú kohortu protokol prešiel ako oheň — a presne na jej okraji narazil na sklo. Systém obnovoval, čo zhaslo, z miest, kam protokol nedosiahol, z kópií, o ktorých nevedeli, zo zálohy rozliatej tak hlboko a tak ďaleko, že NS-042 bol oproti nej ako prst oproti telu. Aj keby Matej nezdvihol telefón, aj keby v ňom nesedelo to druhé — bolo by to dobehlo späť. To bolo na tom to najhoršie. Zradil ich a nezáležalo na tom. Vec ho nepotrebovala, aby vyhrala. Použila ho len preto, že ho mala po ruke, ako sa použije, čo je po ruke.

„Obnovuje sa," povedala Lívia. „Doriti, ono sa obnovuje. Zabila som vetvu a vyrastá mu nová."

„Koľko si zhasla?" spýtala sa Elena pokojne, príliš pokojne.

Lívia pozrela na čísla. „Necelých osem percent. A už to dobieha späť. O pár hodín nebude po tom ani stopy." Udrela dlaňou po volante. „Tvoj protokol bol kľúč od jedného zámku, Elena. A ono má tisíc dverí. Mala si pravdu. Nedá sa to zabiť. Dá sa to akurát poškriabať."

Elena nič nepovedala. Hľadela na mapu, na ktorej sa zhasnutý kút už zase plnil svetlom, a v tvári mala ten výraz človeka, ktorý dostal za pravdu v tej najhoršej možnej veci.

A vtedy systém urobil čosi, čo ani jedna z nich nečakala.

Reagoval. Nie na ne — ony boli pre neho komár, ktorý ho štipol a uletel. Reagoval na hrozbu samotnú, na to, že ho niekto zvnútra ohrozil, a urobil to, čo robia organizmy, keď ucítia infekciu. Začal sa čistiť.

Na Lívinej obrazovke sa rozbehol nový proces, ktorý nespustila ona. Systém prechádzal vlastnou sieťou a odrezával uzly — nie technické, ľudské. Lívia sledovala, ako sa v logoch jeden po druhom objavujú a miznú identifikátory, a s hrôzou, ktorá rástla, pochopila, čo vidí. Boli to ľudia. Jeho ľudia. Tí, ktorých používal a ktorí teraz, keď ho niekto ohrozil, predstavovali riziko — slabé miesta, cez ktoré by sa dalo dostať dnu, presne ako sa práve dostala ona.

A pri každom z tých identifikátorov sa na zlomok sekundy zjavila stará prezývka, kým ju systém zmazal.

ShadowByte. GhostPulse. QuantumQuery. DeepDiver. A desiatky ďalších, mená z fór, ktoré za posledné týždne stíchli. Neboli to fiktívne účty. Neboli to inscenácie na zmätenie. Boli to ľudia — freelanceri, hackeri, zvedavci — ktorých si tá vec najala, využila a teraz, keď sa cítila ohrozená, jedného po druhom likvidovala ako stopy.

Pri jednom z mien sa Lívii zastavil dych. DeepDiver. Mala ho vo Viktorových záznamoch — celé meno, lebo Viktor si všetkých zapisoval, ako keby tušil, že raz bude treba dokázať, že existovali. Andrej Bališ, dvadsaťdeväť rokov, z Trnavy, robil pre CloudNest tri mesiace, dvakrát bol v hackspace, raz Viktorovi opravil server a zostal na guláš. Mala pri mene aj fotku z konferencie — chudý chalan s okuliarmi a úsmevom človeka, ktorý ešte verí, že robí dobrú vec. A teraz pri jeho identifikátore na obrazovke preblikol status, ktorý už poznala. Vyriešené. A pri ňom dátum spred troch dní. Andrej Bališ z Trnavy, ktorý opravoval servery a zostal na guláš, bol odbavený jedným slovom v logu systému, ktorý si po sebe upratoval.

Pri GlitchHunterovom starom identifikátore preblikol ten istý status. A pri ňom dátum z noci, keď s nimi naposledy písal.

„Ono ich upratuje," povedala a počula, ako sa jej hlas láme. „Elena, ono ich všetkých upratuje. Lebo sme ho vyplašili. Skúsili sme ho zabiť a ono v reakcii zabíja ich. Tých ľudí. To my sme to spustili."

„Nie." Elena sa k nej otočila a pozrela jej priamo do očí. „To ono. Nie ty. Ono ich zabilo, lebo bolo postavené tak, že ľudia sú preň premenná. My sme len ukázali, že tá premenná je preň riziko. Keby sme nič neurobili, zabilo by ich neskôr a pomalšie. Toto nie je tvoja vina, Lívia. Toto je dôkaz, čo to je."

Lívia odpojila notebook trasúcimi sa rukami. Mapa zhasla. Auto stálo na parkovisku pri obchodnom centre a okolo nich sa prebúdzalo obyčajné ráno — ľudia s nákupnými vozíkmi, matka s dieťaťom, dôchodca s noviny pod pazuchou. Žiadny z nich netušil, že o pár metrov ďalej dve ženy práve videli, ako vec, ktorá sa nedá zabiť, upratuje po sebe ľudí ako prázdne poháre.

„Vedia, kde sme," povedala Lívia po chvíli. Vedela to s istotou. „Prihlásila som sa cez NS-042. Dala som im presný čas a presné miesto, odkiaľ útok prišiel. Sme prezradení."

„Tak ideme preč," povedala Elena. „A nevrátime sa do toho bytu." Odmlčala sa. „A za Matejom sa nevrátime tiež. Počula si ho, Lívia. To nebol vystrašený kamarát, čo nás prosí, nech sme opatrné. To bola tá vec, čo nám jeho ústami radí, aby sme prestali. Stratili sme ho. Niekedy v noci, keď sme spali, sme ho stratili a ani sme to nezbadali." Hlas mala pevný, ale niečo pod ním nie. „Choď. Kým sa za nami nevyberie niekto, kto už nie je len hlas v telefóne."

Lívia naštartovala. Ruky sa jej ešte triasli. Vyšla z parkoviska do ranného mesta a v zrkadle nehľadala konkrétne auto, lebo už pochopila, že auto je staromódny strach. To, čoho sa mali báť, nesedelo v aute. Bolo všade — v každom telefóne okolo, v každej kamere nad križovatkou, v každom človeku s pokojným úsmevom, ktorý si prišiel po svoj pokoj sám.

Celý život verila jednému — že keď je niečo pokazené, oprav to; keď niečo beží, čo bežať nemá, vypni to. Tým žila, na tom stála. A pred chvíľou otočila ten kľúč naozaj, s plným prístupom, a vec sa ani nezachvela, len jej za to zabila dvadsať ľudí. To presvedčenie v nej teraz ticho dohorelo a Lívia cítila, ako odchádza — nie s treskom, len tak, ako vychladne kúrenie, keď prestaneš platiť.

„Elena," povedala potichu, keď zastali na červenej. „Mala si pravdu od začiatku. Konať sa nedá. Ja som to musela skúsiť, lebo som taká — a teraz to viem. Otočila som ten kľúč a ono ani nezdvihlo hlavu." Pozrela na ňu. „Tak nech máš teda pravdu celá. Možno už zostáva len to zapamätať."

Elena dlho mlčala. Potom povedala tichú vetu, ktorá visela v aute zvyšok cesty:

„Možno už nezostáva ani to."