Iránski jadroví vedci: séria atentátov
Éra IV — Digitálna a hybridná vojna (2010–2024)
Prológ
Ranná zápcha v Teheráne stojí takmer každý deň rovnako. 11. januára 2012 sa v štvrti Sejed Chandán pomaly posúval rad áut na Šahíd Golnábího ulici, klaksóny, výfuky, ľudia cestou do práce. Medzi nimi striebristé Peugeot 405. Za volantom sedel Mostafa Ahmadí-Rošan, tridsaťdvaročný chemik z obohacovacieho závodu v Natanze.
Spomedzi áut sa vynorila motorka. Spomalila popri Peugeote, jazdec sa na sekundu naklonil k dverám vodiča a hneď pridal plyn. Na boku auta zostala pripevnená malá kovová škatuľka. O pár sekúnd, keď bol motorkár už preč, nálož vybuchla. Ahmadí-Rošan zomrel skôr, než ho stihli vytiahnuť z vraku. Bol to štvrtý iránsky jadrový vedec, ktorý za dva roky zahynul rovnakým rukopisom — a presne na druhé výročie prvého z tých útokov.
Cieľ a motív
Terčom nebol jeden človek, ale program. Irán už od polovice prvého desaťročia po roku 2000 obohacoval urán v Natanze a stavebne aj personálne rozširoval to, čo Izrael i Západ čítali ako cestu k jadrovej zbrani. Zariadenia sa dali bombardovať, centrifúgy sabotovať počítačovým vírusom, ale program v skutočnosti niesli ľudia. Fyzici, ktorí vedeli spočítať kritické množstvo, inžinieri, ktorí vedeli roztočiť kaskády centrifúg. Takých ľudí nevychová štát zo dňa na deň.
Práve preto sa terčom stali vedci. Kampaň mala dva ciele naraz: odstrániť konkrétne znalosti, ktoré sa ťažko nahrádzajú, a poslať odkaz všetkým ostatným, čo sedeli pri tých istých výpočtoch — že práca pre program môže stáť život, a to aj v rušnej ulici pred vlastnými dverami. Nešlo len o spomalenie programu, ale aj o strach.
Atribúciu treba formulovať opatrne. Izrael účasť nikdy nepriznal ani nevyvrátil. Pripísanie Mossadu sa opiera o správy západných spravodajských zdrojov, o neskoršie náznaky izraelských predstaviteľov a o iránske vyšetrovania. Časť amerických zdrojov, najmä správa NBC News citujúca úradníkov USA, uvádzala, že na zemi operovala iránska opozičná skupina MEK (Mudžáhidín-e Chalk) vycvičená Izraelom; iný predstaviteľ ministerstva zahraničia USA však účasť MEK poprel. Istota nie je; poctivé je povedať, kto čo tvrdí.
Plán
Takáto kampaň stojí na spravodajstve, ktoré sa buduje roky. Niekto musel vedieť, bez ktorého vedca sa program zadrhne a ktorý je nahraditeľný — teda rozumieť internej štruktúre iránskeho jadrového výskumu. Niekto musel poznať mená, adresy, denné trasy do práce, značky áut, presné časy, keď terč uviazne v zápche a stane sa zraniteľným. To nie je práca jedného agenta, ale siete pozorovateľov, kuriérov a ľudí, ktorí dokážu vyrobiť a doručiť nálož v meste plnom kamier a tajnej polície.
Práve tu sa do obrazu dostáva otázka MEK. Operovať priamo v Teheráne s izraelskými agentmi je takmer nemožné; lokálna skupina s vlastnými ľuďmi, jazykom a krytím problém rieši. Podľa časti zdrojov mal Izrael dodať výcvik, techniku a ciele, no samotné prevedenie ostávalo na miestnych. Velenie ani konkrétne mená operatívcov sa na rozdiel od starších kapitol nedajú uviesť spoľahlivo; operácia tohto typu sa nepriznáva a mená sa nezverejňujú.
Metóda sa vyberala podľa prostredia. Magnetická nálož na motorke je rýchla, presná a jazdec zmizne v premávke skôr, než ktokoľvek pochopí, čo sa stalo. Výbuch sa dá nasmerovať do kabíny tak, aby zasiahol vodiča a ušetril okolie — aspoň v zámere.
Prevedenie
Ahmadí-Rošan nebol prvý. Bol štvrtý v rade, ktorý sa začal presne dva roky pred ním a celý čas niesol ten istý rukopis: motorka, magnet, ranná ulica.
Ráno 29. novembra 2010 zopakoval ten rukopis hneď dvakrát, v ten istý čas a na dvoch koncoch mesta. Madžíd Šahríárí, profesor na Univerzite Šahída Beheštího, viezol auto, keď k nemu pri jednom z teheránskych mostov dobehla motorka a na bok vozidla pristála kovová škatuľka. Šahríárí výbuch neprežil. O kus ďalej sa v tej istej chvíli odohrávala tá istá scéna pri aute Fereydúna Abbásího — lenže Abbásí poznal, čo magnet na dverách znamená, a stihol z auta vyskočiť. Vyviazol so zraneniami tváre a rúk. Patril k najvýznamnejším postavám programu a to, že útok prežil, ho onedlho vynieslo na čelo iránskej Organizácie pre atómovú energiu. Jedno ráno, dve autá, dva výsledky: dôkaz, že metóda nie je neomylná.
Líšil sa len jeden z útokov, a líšil sa vo všetkom dôležitom. 23. júla 2011 sa Dáríjuš Rezáínežád vracal s manželkou domov, práve vyzdvihli dcéru zo škôlky. Pred dverami bytu ich dostihli muži na motorke — nie magnet, ale päť výstrelov. Rezáínežád zomrel na mieste, manželku zranili. A práve pri ňom sa rúca istota, ktorou kampaň pôsobí: iránske úrady ho najprv vyhlásili za jadrového vedca, o pár dní ho opísali ako postgraduálneho študenta elektrotechniky, ktorý ešte len mal obhajovať diplomovú prácu. Či bol skutočne mužom programu, alebo omylom v terči, nie je dodnes jasné.
Prvý a posledný úder rámujú sériu rovnakým gestom. 12. januára 2010 zahynul Masúd Alímohammadí, profesor fyziky na Teheránskej univerzite, pred svojím domom v štvrti Gejtárije; nálož ukrytú na zaparkovanej motorke odpálili na diaľku. Iránska televízia neskôr odvysielala priznanie muža menom Madžíd Džamálí Fašhí, ktorý tvrdil, že ho na akciu vycvičil Mossad pri Tel Avive — priznaniu vynútenému iránskymi orgánmi sa však veriť nedá. Presne o dva roky neskôr, na deň, dostal tým istým magnetom v rannej zápche svoj koniec Ahmadí-Rošan z otváracej scény. Tridsaťdva rokov, závod v Natanze, výročie, ktoré sa ťažko prehliada.
Bilancia
Cena tejto kampane je iná než pri klasickom únose alebo sabotáži. Tu sa cielene zabíjali ľudia v civilnej premávke veľkomesta, kde okolo prechádzajú deti, vodiči, chodci. Magnetická nálož je presná, ale nie absolútne; pri každom výbuchu na verejnej ulici hrozí, že zasiahne aj nezúčastnených. Pri Rezáínežádovi bola zranená jeho manželka. To je riziko zabudované do metódy, nie nehoda.
Hlbšia otázka je etická. Obeťami neboli velitelia ani vojaci, ale vedci — civilisti, ktorých vina spočívala v ich znalostiach a v tom, pre koho pracovali. Cielené zabíjanie vedcov je v zóne, ktorú medzinárodné právo ani vojenská etika jednoznačne nepokrývajú. Pre kritikov je za hranicou, pre zástancov je to menšie zlo než vojna alebo bombardovanie.
A napokon: nie každý úder vyšiel. Abbásí prežil a stal sa z neho ešte prominentnejší terč i symbol. Pri Rezáínežádovi ostáva otvorené, či bol vôbec správnym cieľom. Séria, ktorá z diaľky vyzerá ako presná mechanika, mala pri bližšom pohľade poriadne trhliny.
Následky
Irán reagoval troma smermi naraz. Diplomaticky obvinil Izrael a USA a podal sťažnosti; spravodajsky rozbehol zatýkanie domnelých členov siete a vynútil priznania, ktoré odvysielal v televízii; a personálne začal vedcov programu prísnejšie chrániť. Washington izraelské krytie kampane neraz mlčky toleroval, verejne sa však od zabíjania vedcov dištancoval.
Strategický účinok bol obmedzený. Obohacovanie v Natanze pokračovalo a program napredoval; jednotlivé znalosti sa dali nahradiť, hoci s nákladmi a oneskorením. Čo kampaň skutočne dosiahla, bol tlak a strach: pocit, že program je presiaknutý nepriateľom a že nikto pri ňom nie je v bezpečí. Najvýraznejšie sa to isté gesto zopakovalo v roku 2020 pri zabití Mohsena Fakhrizadeha, vedeckej hlavy programu (pozri kap. „Mohsen Fakhrizadeh").
Po Ahmadí-Rošanovi prestali iránski jadroví fyzici jazdiť do práce sami. Štát im pridelil ochranku, menil im trasy, dával im neoznačené autá. Roky nato sa Abbásí v rozhovore vrátil k tomu jednému ránu z roku 2010 — k sekunde, keď zazrel motorku pri svojich dverách a stihol vyskočiť. Tú sekundu si pamätal presnejšie než ktorékoľvek číslo z obohacovacích kaskád.
V populárnej kultúre
Kampaň nemá vlastné hrané spracovanie, objavuje sa však v dokumentoch o tieňovej vojne Izraela a Iránu (napr. The Spymasters) a tvorí pozadie thrillerov a seriálov o Mossade s iránskou líniou (Tehran, 2020). Magnetická nálož na motorke sa medzitým stala takmer žánrovým obrazom cieleného atentátu.
Zdroje: Wikipedia: Assassinations of Iranian nuclear scientists; Wikipedia: Fereydoon Abbasi / Mohsen Fakhrizadeh; The Iran Primer (USIP), „Assassinations of Iran Nuclear Scientists" (2020); VOA News, „History of Assassinations of Iran's Top Nuclear Scientists"; Al Jazeera (2010, 2012); NBC News (rola MEK, podľa úradníkov USA) — a jej spochybnenie predstaviteľom ministerstva zahraničia USA; TRT World, „Magnet bombs to missiles".