Plumbat a Cherbourg: urán a raketové člny
Éra I — Lov a zakladajúce mýty (1960–1973)
Prológ
Krátko po druhej hodine ráno na Štedrý deň 1969 sa v cherbourgskom prístave potichu rozbehlo päť dieselových motorov. Vonku zúrila búrka deviateho stupňa — vietor, pri ktorom sa veľké nákladné lode radšej skrývali v prístavoch. Päť malých sivých plavidiel bez svetiel a bez vlajky vykĺzlo z móla, prešlo úžinou a zamierilo na otvorené more. Na palubách stáli muži, ktorí do mesta prišli po skupinkách ako nórski námorníci a turisti. V skutočnosti to boli izraelskí dôstojníci a za sebou nechávali prázdne kotviská. Keď sa Francúzi ráno prebrali, v Cherbourgu chýbalo päť vojnových člnov, ktoré tam podľa embarga mali zostať.
Cieľ a motív
Obe operácie majú spoločného menovateľa: embargo. Po šesťdňovej vojne v roku 1967 sa Francúzsko, dovtedy hlavný izraelský dodávateľ zbraní, otočilo chrbtom. Prezident Charles de Gaulle chcel obnoviť vzťahy s arabským svetom a izraelský preventívny úder považoval za bezočivosť. Najprv zastavil dodávky lietadiel, potom — po izraelskom nálete na bejrútske letisko koncom roku 1968 — vyhlásil úplné zbrojné embargo.
To Izrael zasiahlo na dvoch citlivých miestach naraz. Prvým bol jadrový program. Reaktor v Dimone potreboval urán a Francúzsko, ktoré ho dovtedy pomáhalo zásobovať, kohútik zatvorilo. Bez paliva by sa drahý reaktor stal zbytočným. Tú istú Dimonu, pre ktorú Mossad teraz tajne zháňal palivo, o sedemnásť rokov neskôr odfotografuje zvnútra technik Mordechai Vanunu a odhalí jej rozsah svetu (pozri kap. „Únos Vanunua"). Druhým miestom bolo loďstvo: v cherbourgskej lodenici CMN si Izrael objednal dvanásť raketových člnov triedy Sa'ar, zaplatil za ne, no časť z nich teraz viazla v prístave pod francúzskou pečaťou. Izrael sa rozhodol, že embargo neobíde diplomaciou, ale remeslom — tichou prácou firiem, papierov a posádok.
Plán
Urán bol úloha pre rozviedku. Mossad si nevybral lúpež, ale obchod, ktorý vyzeral úplne obyčajne. Belgická spoločnosť Union Minière mala v Antverpách na sklade asi 200 ton „yellowcake" — uránového koncentrátu z bane Šinkolobwe v niekdajšom belgickom Kongu. Cez nemeckú firmu Asmara Chemie sa rozbehol papierový obchod: koncentrát mal údajne poslúžiť talianskej firme na výrobu chemikálií. Náklad sa rozdelil do 560 sudov s nápisom „PLUMBAT" — latinsky olovo, neškodná zámienka. Aby mal kto náklad odviezť, Mossad cez fiktívnu liberijskú firmu Biscayne Traders Shipping Corporation kúpil starší nákladný parník a premenoval ho na Scheersberg A.
Člny boli úloha najmä pre námorníctvo, s krytím od mužov v Paríži. Operáciu nazvali Noa, podľa dcéry kapitána Benjamina „Biniho" Telema. V Paríži ju zastrešoval kontradmirál Mordechai Limon, šéf izraelskej obrannej misie vo Francúzsku. Aby sa zbavili francúzskej pečate legálne, naaranžovali predaj: člny vraj kupuje nórska firma Starboat na prieskum ropných polí v Severnom mori. Pomohol nórsky podnikateľ Martin Siem aj izraelský lodný odborník Mila Brenner. Na papieri už plavidlá neboli izraelské, ale nórske — a Nóri si predsa môžu svoje lode odviezť.
Prevedenie
V novembri 1968 naložili sudy „PLUMBAT" v Antverpách na Scheersberg A a loď vyplávala smerom do janovského prístavu. Po ceste sa pôvodná posádka vymenila za mužov s falošnými pasmi. Asi týždeň po vyplávaní, v noci a kdesi východne od Kréty, sa parník stretol s izraelským plavidlom. Pod ochranou izraelských hliadkových člnov preložili 200 ton uránu z jednej lode na druhú. Scheersberg A potom zakotvil v tureckom prístave — s prázdnym podpalubím a s lodným denníkom, v ktorom dni transferu chýbali. Talianska firma, ktorá mala náklad údajne dostať, ho nikdy nevidela; obchod sa „zrušil" a stratu odpísali. Urán medzitým mieril do Dimony.
Cherbourg bol divadlo s presným časom. Cez december 1969 prichádzali do normandského mestečka izraelskí námorníci po skupinkách, ako turisti a nórski robotníci, ktorí mali odviezť „nórske" lode. Ubytovali sa v penziónoch, večerali v mestských bistrách, niektorí si vodili miestne dievčatá — celé mesiace dovtedy boli posádky CMN súčasťou cherbourgského života a teraz nemali nikomu padnúť do oka tým, že zrazu zmiznú. Palivo, proviant a strelivo nakladali postupne, po nociach, aby plný ponor člnov nikoho neprekvapil.
Na Štedrý deň, keď Francúzsko slávilo a prístav bol takmer prázdny, mal byť odchod. Búrka deviateho stupňa ho odsunula do skorých ranných hodín — taká, že prístavná správa zakázala vyplávanie a normálne by sa o vychádzke za bránu nikomu ani nesnívalo. Práve to bola výhoda: nikto nečakal, že v takom počasí niekto vyrazí. Okolo pol tretej nadránom päť člnov vyrazilo do rozbúreného Lamanšského prielivu. Sa'ary boli stavané na hladké Stredozemné more, nie na atlantickú vlnu; muži na palube prvé hodiny zápasili s morskou chorobou a studenou tmou, kým sa loďstvo zoradilo do kolóny. Vyhli sa pobrežiu, na otvorenom mori doplnili palivo z pripravených tankerov a zamierili cez Gibraltár do Stredozemného mora. Po vyše 3 100 námorných míľach, 31. decembra 1969, vplávali do haifského zálivu, kde ich na móle vítali rodiny a vojenská kapela. Izrael o nich oficiálne mlčal a francúzske úrady mali na stole hotovú vec.
Bilancia
Obe operácie vyšli takmer bez chyby, no neostali navždy v tieni. Pri uráne sa slabým miestom ukázal ľudský článok: jeden z účastníkov, agent Dan Ærbel, neskôr vo väzbe v Nórsku (po inej, zle skončenej akcii v Lillehammeri) prehovoril a časť príbehu vyšla najavo. Verejne ho v roku 1977 vyniesol bývalý pracovník amerického Senátu Paul Leventhal. Až vtedy si Európa naplno uvedomila, že stovky ton uránu sa „stratili" na mori a nik za to nepyká.
Cherbourgský únik mal cenu predovšetkým pre admirála Limona. Francúzsko ho vyhostilo a vyšetrovanie padlo na úradníkov, ktorí predaj „nórskej" firme schválili. Niektorí dôstojníci to brali ako pošpinenie cti armády. Francúzsky minister obrany Michel Debré vraj žiadal zastaviť člny silou, dokonca zo vzduchu — náčelník štábu to odmietol a hrozil demisiou, takže z úderu zišlo. Pikantnosť časovania: de Gaulle, proti ktorého embargu člny odplávali, už v tom čase nebol prezidentom; v apríli 1969 odstúpil a vystriedal ho Georges Pompidou.
Následky
Diplomaticky obe akcie pripomenuli, že embargo na papieri ešte nie je embargom na mori. Bonn a Brusel po uráne sprísnili dohľad nad jadrovými materiálmi; prípad sa stal jedným z dôvodov, prečo európsky Euratom a neskôr medzinárodné kontroly zostrili sledovanie pohybu „yellowcake". Izrael nikdy nepriznal, kam urán poputoval, a oficiálne mlčí o Dimone dodnes.
Cherbourg mal dozvuk najmä vojenský. Päť unesených člnov sa pripojilo k tým, čo už v Haife boli, dostali izraelské protilodné strely Gabriel a o necelé štyri roky, v jomkipurskej vojne roku 1973, sa stali jadrom novej taktiky námornej vojny. V noci na 7. októbra 1973 sa pri sýrskom Latákii zrazila izraelská flotila Sa'ar so sýrskymi loďami: vlákala nepriateľské strely Styx do prázdna pomocou klamlivých cieľov a rušičiek, priblížila sa a vlastnými Gabrielmi potopila päť sýrskych plavidiel bez jedinej vlastnej straty. Boli to tie isté trupy, ktoré pred štyrmi rokmi v búrke vykĺzli z Cherbourgu.
A urán z Scheersbergu A? Až do dnešného dňa Izrael oficiálne nepriznal, že ho prevzal, ani kam zmizlo dvesto ton koncentrátu z janovskej trasy. V účtovných knihách talianskej firmy ostala len odpísaná strata a v lodnom denníku Scheersbergu A prázdne miesto tam, kde mali byť dni transferu.
V populárnej kultúre
The Boats of Cherbourg (kniha Abrahama Rabinovicha) je najpodrobnejším spracovaním úniku člnov. Cherbourgský príbeh voľne inšpiroval aj francúzsky film Les Aventuriers a televízne dokumenty; uránová operácia Plumbat sa objavuje v dokumentoch o izraelskom jadrovom programe.
Zdroje: Wikipedia: Operation Plumbat; Wikipedia: Cherbourg Project; Time („High Seas: Uranium — The Israeli Connection", 1977); Tablet Magazine („50 Years of The Boats of Cherbourg"); Abraham Rabinovich, The Boats of Cherbourg; The Times of Israel; The Jerusalem Post.