Hnev Boží: odveta za Mníchov
Éra I — Lov a zakladajúce mýty (1960–1973)
Prológ
Večer 16. októbra 1972 sa Wael Zwaiter vracal z večere do svojho domu na Piazza Annibaliano v Ríme. Tridsiatnik s vážnou tvárou, prekladateľ, ktorý práve dokončoval taliansky preklad rozprávok Tisíc a jednej noci a po nociach hrával po kaviarňach na klavíri. Vošiel do tmavého vestibulu, zastal pri výťahu a hľadal v peňaženke desať lír na žetón.
Z tieňa vystúpili dvaja muži. Vytiahli pištole Beretta ráže 22 a začali strieľať. Zwaiter sa zosunul k stene; oni stáli nad ním a stláčali spúšť ďalej. Napočítali približne dva tucty výstrelov, do tela ich zasiahlo jedenásť. Neskoršie rozprávania v tom čísle videli symbol: jeden výstrel za každého izraelského športovca zavraždeného v Mníchove. Či to strelci naozaj rátali, alebo to bola len zhoda, ktorá sa hodila do legendy, nikto nepotvrdil. Vybehli na ulicu, nasadli do čakajúceho auta a zmizli. O pár hodín už boli mimo Talianska. Wael Zwaiter sa stal prvým menom na zozname, ktorý mal Mossad odpracovávať nasledujúcich sedem rokov.
Cieľ a motív
Päť týždňov predtým, 5. septembra 1972, vtrhlo osem ozbrojencov palestínskej organizácie Čierny september do olympijskej dediny v Mníchove. Zajali izraelských športovcov a trénerov; dvoch zabili hneď, deviatich držali ako rukojemníkov. Pokus nemeckej polície o oslobodenie na letisku Fürstenfeldbruck skončil katastrofou — všetkých deväť rukojemníkov zahynulo. Spolu s dvoma obeťami z dediny to bolo jedenásť mŕtvych Izraelčanov, priamo pred kamerami celého sveta.
Pre Izrael to nebola len tragédia, ale aj poníženie. Útok sa odohral na nemeckej pôde, necelých tridsať rokov po holokauste, a ukázal, že palestínsky terorizmus dosiahne na Židov kdekoľvek. Premiérka Golda Meirová stála pred otázkou, na ktorú neexistovala dobrá odpoveď: čo robí štát, keď jeho občanov vraždia v cudzine a miestne súdy ani diplomacia nestačia?
Odpoveď znela: zabíjať tých, ktorí za tým stoja. Nie pred súdom, ale potichu, na ich vlastnej pôde, jedného po druhom — tak, aby každý ďalší organizátor teroru vedel, že nikde nie je v bezpečí. Cieľom nebola len pomsta, ale odstrašenie: rozbiť siete Čierneho septembra v Európe a poslať signál, že každý čin má cenu.
Plán
Golda Meirová zriadila úzky vládny kabinet, ktorý vošiel do dejín ako Committee X (Výbor X). Patrila doň ona, minister obrany Moše Dajan a poradca pre boj proti terorizmu Aharon Jariv. Tento orgán schvaľoval jednotlivé mená — bol to zoznam, na ktorom sa za stôl rozhodovalo o živote a smrti. Operatívne velenie prevzal šéf operácií Mossadu Michael Harari.
Štruktúra, ktorú Harari postavil, bola navrhnutá na popierateľnosť. Tím tvorili malé mobilné bunky, pomenované podľa písmen hebrejskej abecedy, každá s vlastnou úlohou: Alef — dvojica strelcov; Bet — krytie strelcov pri ústupe; Het — logistika, ubytovanie a úkryty; Ajin — sledovanie a identifikácia cieľa; Qof — komunikácia. Členovia jednotlivých buniek sa často navzájom nepoznali a stretávali sa až tesne pred akciou.
Plánovaniu nahrávalo aj prostredie. Európske spravodajské služby si v tom čase v neformálnych kluboch (Club de Berne, sieť Kilowatt) vymieňali informácie o palestínskom teroristickom hnutí — a tým, často nevedomky, dodávali Izraelu presné údaje o pohybe jeho cieľov. Mossad si k tomu pridal vlastnú sieť: agentov v teréne aj pomocníkov z miestnych židovských komunít (sajanim), ktorí prenajímali byty, autá a poskytovali krytie.
Metóda mala mať dva účinky naraz. Mala cieľ odstrániť — a zároveň cieľom okolo neho vraziť strach. Preto sa popri streľbe zblízka volili aj nálože: bomba pod posteľou, výbušnina v telefóne. Obeť mala vedieť ešte chvíľu pred koncom, že ju niekto našiel.
Prevedenie
Po Zwaiterovi prišiel na rad Mahmúd Hamšarí, predstaviteľ Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) vo Francúzsku, ktorého Izrael považoval za organizátora Čierneho septembra v Paríži. Tu Mossad predviedol svoj zmysel pre trpezlivý detail. Agent vystupujúci ako taliansky novinár si dohodol s Hamšárím stretnutie a vylákal ho z bytu. Kým bol preč, demolačný tím vnikol dnu a do podstavca jeho telefónu vložil výbušninu.
Ráno 8. decembra 1972 zazvonil Hamšárímu telefón. Hlas na druhom konci sa spýtal, či hovorí s pánom Hamšárím. Keď to potvrdil, agent dal signál — telefónnou linkou prešiel detonačný impulz a nálož vybuchla. Hamšárí útok najprv prežil, prišiel však o nohu a o mesiac, 9. januára 1973, zomrel v nemocnici. Bomba ukrytá v telefóne sa stala jedným z najznámejších rukopisov celej kampane.
Zoznam pokračoval. V apríli 1973 zastrelili v Paríži profesora Basila al-Kubajsího, podozrivého z dodávok zbraní. V cyperskej Nikózii, v gréckych Aténach a inde padli ďalšie mená — Husajn Abad al-Chír, Zaid Muchassi, Mohammed Boudia. Modus operandi sa striedal: výstrely zblízka, magnetické nálože pod autom, diaľkové odpaly. Každá akcia mala vyzerať ako čin neznámeho páchateľa, no v palestínskych kruhoch nikto nepochyboval, odkiaľ prichádza.
Vrcholom prvej fázy bola podoperácia Jar mladosti (Spring of Youth). V noci z 9. na 10. apríla 1973 nešlo o jednotlivca, ale o úder do srdca OOP priamo v Bejrúte. Plán pripravil Ehud Barak, vtedajší veliteľ elitnej jednotky Sajeret Matkal — neskorší náčelník generálneho štábu a premiér Izraela. Vychádzal z jednoduchej úvahy: malá skupina vojde do mesta, za pár minút vykoná svoju úlohu a zmizne skôr, než stihne ktokoľvek zareagovať.
Komandá vysadili izraelské lode na bejrútskom pobreží. Vojaci, preoblečení za turistov, sa zišli s agentmi Mossadu, ktorí na nich čakali s prenajatými autami. Časť mužov bola prezlečená za ženy, aby skupina kráčajúca o polnoci nevzbudila podozrenie — sám Barak išiel preoblečený za tmavovlasú ženu, zavesený do „partnera". Autá ich rozviezli k bytom troch špičiek OOP: zástupcu Jásira Arafata Muhammada Júsufa an-Nadžára, Kamála Adwána zodpovedného za útoky v Izraeli, a hovorcu OOP Kamála Nássira. Komandá vnikli do bytov a všetkých troch na mieste zabili. Iné izraelské tímy paralelne zaútočili na základňu a sklady ďalších palestínskych frakcií. Po dvoch a pol hodinách bolo po všetkom a komandá sa stiahli na more.
Bilancia
Cena nebola nulová. Pri operácii Jar mladosti zahynuli aj dvaja izraelskí vojaci a viacero libanonských bezpečnostných príslušníkov a civilných susedov, ktorí sa ocitli v krížovej paľbe. Tichá likvidácia jednotlivcov je jedna vec; nočný prepad v hlavnom meste cudzieho štátu je vojnová akcia s civilnými stratami.
Vážnejší problém bol systémový. Čím dlhšie kampaň trvala, tým väčšie bolo riziko, že sa spravodajstvo pomýli — že zomrie nesprávny človek. Už pri Zwaiterovi boli neskôr pochybnosti: dôkazy o jeho údajnom velení Čiernemu septembru v Ríme boli slabé a nedostatočne overené. Mossad si vybral za prvý cieľ muža, ktorého vina nebola zďaleka istá.
Najťažšia chyba prišla v júli 1973 v nórskom Lillehammeri, kde tím omylom zastrelil nevinného marockého čašníka v domnení, že je to organizátor Mníchova Alí Hassan Salameh (Ali Hassan Salameh). Tej afére a jej dôsledkom sa venuje samostatná kapitola (pozri kap. „Lillehammer"). Práve ona kampaň na čas zastavila a obnažila jej najväčšiu slabinu. Omyl v identifikácii sa nedá vziať späť.
Následky
Hnev Boží zostal jednou z mála izraelských operácií, ktoré štát nikdy plne oficiálne nepriznal, no ktorých existenciu nikdy ani vážne nepoprel. Práve tá zámerná hmla bola súčasťou účinku: odstrašenie funguje aj vtedy, keď nepriateľ presne nevie, kto a kedy udrie.
Kampaň narušila európske bunky palestínskeho teroru a organizátorom násilia dala najavo, že ich štát dosiahne aj v cudzine. Mala však aj odvrátenú stranu. Séria zásahov v cudzích jurisdikciách zaťažila vzťahy s európskymi vládami a po Lillehammeri vyšlo najavo, ako tajne spolupracovali západné bezpečnostné služby.
Hlavný cieľ celej kampane, Alí Hassan Salameh, žil ešte šesť rokov. Mossad ho dostal až 22. januára 1979 v Bejrúte, náložou v aute (pozri kap. „Lillehammer"). V Ríme medzitým zostal byt na Piazza Annibaliano, kde sa všetko začalo: vo vestibule pri výťahu jedenásť dier po guľkách v omietke a peňaženka s desiatimi lírami na dlažbe.
V populárnej kultúre
Munich (2005) — film Stevena Spielberga podľa knihy Vengeance Georgea Jonasa sleduje fiktívnu bunku vedenú postavou „Avner" a kladie nepríjemné otázky o cene pomsty a o tom, čo robí násilie s tými, čo ho vykonávajú. Skoršie spracovanie: Sword of Gideon (1986), televízny film z rovnakého literárneho podkladu.
Zdroje: Britannica (Operation Wrath of God); Wikipedia: Mossad assassinations following the Munich massacre / Wael Zwaiter / Mahmoud Hamshari / 1973 Israeli raid in Lebanon (Spring of Youth); IDF (Operation Spring of Youth); Jewish Virtual Library.