Entebbe: záchrana rukojemníkov v Ugande
Éra II — Komandá a doktrína (1976–1988)
Prológ
Krátko pred polnocou 3. júla 1976 sklesol prvý C-130 Hercules na rozsvietenú pristávaciu dráhu letiska Entebbe, viac než štyritisíc kilometrov od Izraela. Piloti nepoužili pristávacie svetlá; klesali len podľa zvyškov denného svetla a dráhových návestidiel, ktoré Uganďania nezhasli. Ešte kým sa stroj kotúľal po ploche, otvorila sa zadná rampa a po nej zišiel čierny Mercedes nasledovaný dvoma Land Rovermi — kolóna, ktorá mala vyzerať presne ako vozový park ugandského prezidenta Idiho Amina. Vo voze sedeli vojaci jednotky Sajeret Matkal v cudzích uniformách. Mali pár minút na to, kým niekto pochopí, že to nie je prezident. Za nimi, v starom termináli pár sto metrov ďalej, spalo na zemi vyše stovky rukojemníkov, ktorí už ôsmy deň nevedeli, či sa dožijú rána.
Vo voze nikto nehovoril. Vojaci mali pokyn nepoužívať reč ani vysielačku, kým nezačne streľba — každé slovo navyše mohlo prezradiť, že kolóna nie je tým, za koho sa vydáva. Bolo to tých zopár sekúnd, počas ktorých sa celá operácia za štyritisíc kilometrov scvrkla na jednu otázku: rozozná ugandský strážnik v polotme cudzie tváre skôr, než auto dorazí k dverám?
Cieľ a motív
Dvadsiateho siedmeho júna 1976 vzlietol z Tel Avivu let Air France 139, Airbus A300 s vyše dvesto cestujúcimi a dvanásťčlennou posádkou. Po medzipristátí v Aténach na palubu nastúpili štyria únoscovia — dvojica nemeckých teroristov z okruhu frakcie Baader-Meinhof (Wilfried Böse a Brigitte Kuhlmannová) a dvaja Palestínčania z Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny (PFLP). Krátko po štarte z Atén prevzali lietadlo a po medzizastávke v líbyjskom Bengází ho odklonili do Entebbe v Ugande.
V Ugande nešlo o náhodný úkryt. Prezident Idi Amin únoscom otvorene pomáhal — poskytol im letisko, vojakov na stráženie a sám medzi rukojemníkmi pózoval pred kamerami. Únoscovia žiadali prepustenie vyše štyridsiatich väzňov, väčšinou z izraelských a niekoľkých európskych väzníc. Potom prišiel krok, ktorý celú vec zlomil: v starom termináli oddelili rukojemníkov s izraelskými a židovskými menami od ostatných. Nežidovských cestujúcich postupne prepustili. Ostalo okolo deväťdesiatich rukojemníkov a francúzska posádka, ktorá sa dobrovoľne rozhodla zostať s nimi. Selekcia podľa pôvodu, vedená Nemcami, mala pre Izrael mrazivú ozvenu a urobila z ústupku politicky aj morálne nemysliteľnú vec.
Plán
Problém bol vzdialenosť. Entebbe leží vyše štyritisíc kilometrov od Izraela, v srdci nepriateľského kontinentu, na letisku stráženom ugandskou armádou. Diplomacia bežala súbežne s vojenskou prípravou; vyjednávanie malo aj získať čas. Náčelníci generálneho štábu pod tlakom predkladali vláde verzie plánu, ktoré sa dlho zdali samovražedné.
Kľúčom bolo spravodajstvo. Mossad a vojenská rozviedka skladali obraz letiska z viacerých prameňov: z výpovedí prepustených nežidovských rukojemníkov, ktorých po prílete do Paríža podrobne vypočuli, a z toho, že starý terminál v Entebbe kedysi stavala izraelská firma — existovali teda pôvodné plány budovy. Z týchto dielikov vznikol odhad, koľko je únoscov, kde držia rukojemníkov a kde sú rozmiestnení ugandskí vojaci. V púšti pri Sinaji medzitým postavili hrubú maketu terminálu a jednotka si na nej nacvičovala vstup do poslednej sekundy.
Velenie pozemného úderu dostal podplukovník Jonatan „Joni" Netanjahu (Yonatan Netanyahu), veliteľ elitnej Sajeret Matkal a starší brat budúceho premiéra Benjamina Netanjahua. Jeho útočná skupina mala jedinú úlohu: čo najrýchlejšie vniknúť do starého terminálu a dostať rukojemníkov skôr, než ich únoscovia stihnú postrieľať. Čierny Mercedes nebol divadlo pre efekt — mal získať tých pár desiatok sekúnd medzi pristátím a prvým výstrelom, počas ktorých kolóna prejde od lietadla k budove bez toho, aby spustila poplach.
Prevedenie
Štvrtého júla nadránom, po starte zo Sinajského polostrova, letela nad Afrikou nízko nad zemou štvorica strojov C-130 Hercules s vojakmi, vozidlami a zdravotníkmi. Trasa viedla mimo radarov, popri pobreží Červeného mora a ďalej nad jazerom Viktória. Lietadlá pristáli v Entebbe presne v čase, keď tam mal podľa letového poriadku dosadnúť bežný spoj — aby v riadiacej veži nikoho neprekvapilo svetlo na oblohe.
Po pristátí prvého stroja zišla z rampy kolóna a zamierila k starému terminálu. Pri ugandskom kontrolnom stanovišti došlo k prvej streľbe — práve to, čomu sa mali vyhnúť. Tým padla maska a začali pretekať so sekundami. Vojaci dobehli k budove, vrazili dnu a cez tlmočiace hlásenie volali na rukojemníkov, aby ostali ležať na zemi. V krátkej, chaotickej prestrelke v hale zabili všetkých štyroch únoscov. V krížovej paľbe týchto prvých sekúnd zahynuli traja rukojemníci.
Zvyšok komanda medzitým plnil podporné úlohy: obsadil prístupové cesty, vyradil časť stojacich ugandských stíhačiek MiG, aby letectvo Ugandy nemohlo izraelské stroje prenasledovať, a zaistil perimeter. Rukojemníkov hnali cez plochu k jednému z Herculesov, ktorý čakal s otvorenou rampou a bežiacimi motormi. Celý zásah na zemi trval rádovo desiatky minút. Stroje doplnili palivo na spiatočnej ceste v keňskom Nairobi a zamierili domov. Späť priviezli vyše stovky zachránených ľudí — uvádza sa číslo 102 oslobodených rukojemníkov.
Bilancia
Operácia vyšla, no nie bezo strát. Pri vstupe do terminálu padol jediný izraelský vojak — veliteľ zásahu Joni Netanjahu. Zasiahli ho ešte zvonku, pravdepodobne z ugandského stanovišťa alebo z hornej časti budovy; presný zdroj výstrelu zostal predmetom sporov medzi účastníkmi. Stal sa jedinou vojenskou obeťou akcie a jej najznámejším menom; operáciu neskôr na jeho počesť pomenovali aj „Operácia Jonatan".
Životom zaplatili aj rukojemníci. Traja zahynuli priamo v termináli, zachytení streľbou v prvých sekundách zásahu. Štvrtou obeťou sa stala Dora Blochová, sedemdesiatštyriročná rukojemníčka, ktorú deň pred zásahom previezli do nemocnice v Kampale. V Entebbe už nebola, takže ju komando nemohlo zachrániť. Po izraelskom prepade ju z nemocnice odvliekli Aminovi muži a zavraždili — pomsta za poníženie režimu. Na ugandskej strane padlo okolo štyridsiatich vojakov. Najväčšie riziko — že únoscovia začnú strieľať do bezbranných ľudí skôr, než k nim vojaci dobehnú — sa naplnilo len čiastočne; práve preň sa celý plán staval na rýchlosti a klame.
Následky
Entebbe cez noc ukázalo, čo dovtedy znelo nemožne: že sa dajú zachrániť rukojemníci tisíce kilometrov ďaleko, hlboko na cudzom území. Spojenie spravodajstva, diaľkového preletu a rýchleho zásahu na zemi začali kopírovať protiteroristické jednotky inde. Mnohé štáty si po Entebbe povedali, že na únos lietadla sa dá odpovedať aj inak než ústupkom.
Diplomaticky akcia rozzúrila ugandský režim aj časť afrických a arabských vlád; Izrael čelil obvineniam z porušenia zvrchovanosti Ugandy. Bezpečnostná rada OSN vec prerokovala, no jednoznačné odsúdenie neprešlo — argument, že šlo o záchranu životov pred štátom, ktorý sa spolčil s únoscami, mal svoju váhu.
Lietadlá pristáli doma 4. júla po poludní. Z rámp vyšlo 102 zachránených ľudí, ktorí ešte pred ôsmimi dňami stáli na palube letu do Paríža. V jednom z Herculesov viezli aj telo Joniho Netanjahua, zabaleného do prikrývky. Na rampe ho nikto nevítal — pohreb bol o deň neskôr a jeho meno o niekoľko desaťročí pozná celý svet skôr cez mladšieho brata. Vo vzdialenej kampalskej nemocnici ešte žila Dora Blochová; jej telo nikto nepriviezol nikdy.
V populárnej kultúre
7 Days in Entebbe (2018); Operation Thunderbolt (1977); Raid on Entebbe (1977)
Zdroje: Wikipedia: Entebbe raid; IDF (Operation Entebbe); Britannica: Entebbe raid; Jewish Virtual Library (The Entebbe Rescue Operation); Tablet Magazine (Entebbe's forgotten dead).