Operation Opera: koniec reaktora Osirak
Éra II — Komandá a doktrína (1976–1988)
Prológ
Podvečer 7. júna 1981 letelo osem strojov F-16 tak nízko nad irackou púšťou, že piloti videli kamene na dne vádí. Boli stovky kilometrov za nepriateľskou hranicou, bez stíhacieho krytia v dosahu, s nádržami, ktoré sa nebezpečne vyprázdňovali. Veliteľ formácie, podplukovník Ze'ev Raz, mlčal v rádiu — disciplína bola taká prísna, že muži celé hodiny nepovedali nič. Pred sebou napokon zazreli betónovú kupolu reaktora, presne tam, kde mala podľa fotografií byť. Raz stiahol stroj do prudkého stúpania, zameral a o niekoľko sekúnd pustil prvé dve bomby. Mal necelú minútu na to, aby osem lietadiel urobilo prácu, ktorú diplomati nezvládli za roky.
Cieľ a motív
Reaktor stál pri stredisku Al-Tuvajsa, asi sedemnásť kilometrov juhovýchodne od Bagdadu. Postavili ho Francúzi a Iračania mu hovorili Tammuz-1; na Západe sa ujal názov Osirak — spojenie Osiris a Irak. Oficiálne mal slúžiť výskumu. Lenže mal výkon a typ paliva, ktoré z neho robili niečo viac: cestu k plutóniu pre zbraň. A vládol v Iraku Saddám Husajn, ktorý netajil nepriateľstvo voči Izraelu.
Premiér Menachem Begin to čítal jednoznačne. Pre muža, ktorý prežil holokaust a v politike staval na pamäti naň, bola predstava, že nepriateľský režim získa atómovú bombu, neprijateľná za každú cenu. Diplomacia zlyhávala: výzvy na zastavenie projektu nikam neviedli, sabotáže program len pribrzdili. Begin sa rozhodol, že reaktor treba zničiť skôr, než ho Iračania „zapália“ — než vsadia do jadra palivo a spustia ho. Lebo po spustení by úder na reaktor rozptýlil rádioaktivitu nad Bagdad a zabil tisíce ľudí. Existovalo teda okno. A to okno sa zatváralo.
Plán
Bez spravodajstva by nebolo čo plánovať. Vojenská rozviedka Aman a Mossad roky skladali obraz reaktora — z jeho výstavby, z technických údajov dodávaných Francúzmi, z toho, čo sa dalo zistiť o palivovom cykle a o tom, ako ďaleko Iračania sú. Izrael skúšal program zdržať aj inak: ešte v roku 1979 niekto vyhodil do vzduchu reaktorové komponenty v sklade pri francúzskom prístave, o rok neskôr zomrel egyptský fyzik pracujúci na projekte. Tieto kroky kúpili čas, no neriešili podstatu. Keď spravodajstvo ohlásilo, že reaktor sa blíži k spusteniu, vojenská možnosť sa stala jedinou možnosťou.
Letecký úder na takú vzdialenosť bol ale na hrane fyziky. Od izraelskej základne Ecion na Sinaji k Bagdadu a späť to bolo cez tisíc kilometrov jedným smerom — priďaleko pre stíhačky s plnou bombovou záťažou. Riešením boli nové americké F-16, ktoré izraelské letectvo dostalo len krátko predtým a ktoré dokázali letieť ďalej a zhodiť bomby presnejšie. Osem z nich nieslo úder, šesť ťažších F-15 robilo eskortu a striehlo na iracké stíhačky. Trasa viedla nízko nad Jordánskom a severnou Saudskou Arábiou, aby stroje zostali pod radarom, a až potom do Iraku. Piloti nacvičovali profil letu i samotný úder na maketách dovtedy, kým ho nevedeli urobiť poslepiačky. Rádiové ticho bolo zákonom. Cena zlyhania sa dala vyčísliť presne: ak zostrelia hoci jediný stroj nad Irakom, pilot padne do rúk Saddáma a Izrael bude stáť pred svetom s holým činom a so zajatcom v televíznom prenose.
Prevedenie
V nedeľu 7. júna 1981 popoludní vzlietli stroje z Eciona a zamierili na východ. Letka sa hneď stiahla k zemi a držala sa nízko nad neobývanou púšťou. Nad jordánskym územím sa odohrala epizóda, ktorá sa stala súčasťou legendy: keď sa ozvali jordánski riadiaci letovej prevádzky, izraelskí piloti im po arabsky s prízvukom odpovedali, že sú saudská hliadka, ktorá zablúdila. Nad saudským vzdušným priestorom zase predstierali Jordáncov. Klam zabral. Formácia preletela cez dva cudzie štáty bez toho, aby vyvolala poplach.
Tesne pred cieľom stroje vystúpili z nízkeho letu. Reaktorová kupola bola dobre viditeľná. Ze'ev Raz ako prvý zacielil a v prudkom zostupe zhodil dve bomby Mk-84 — dvojtisíclibrové (asi 900 kg) pumy. Za ním v krátkych odstupoch nasledovali ostatní: Amos Jadlin, Dobi Jafe, Hagaj Kac, Amir Nachumi, Iftach Spektor, Relik Šafir a posledný Ilan Ramon, ktorý sa o dve desaťročia neskôr stane prvým izraelským kozmonautom a zahynie pri havárii raketoplánu Columbia. Každý priniesol dve bomby, spolu šestnásť. Pumy mali nastavené krátke oneskorenie, aby prerazili kupolu a vybuchli vnútri, v jadre. Celý úder trval necelé dve minúty. Iracká protivzdušná obrana sa prebrala neskoro a strieľala naslepo. Reaktor bol rozbitý. Osem strojov sa zoradilo, vystúpalo do výšky a všetky — aj eskorta — zamierili domov. Žiadny sa nestratil.
Bilancia
Z izraelskej strany nebola ani jedna obeť. Všetkých štrnásť pilotov sa vrátilo. Prekvapenie bolo úplné, väčšina bômb dopadla do kupoly, žiadny stroj sa nestratil.
Cenu zaplatila druhá strana. Pri údere zahynulo desať irackých vojakov a jeden francúzsky technik, dvadsaťpäťročný Damien Chaussepied, zamestnanec firmy Air Liquide, ktorý sa v ten čas náhodou nachádzal v areáli. Aj zásah meraný na sekundy a metre má teda svojho mŕtveho, ktorého do plánu nikto nezapísal. Reaktor ešte nebol spustený, takže nehrozil rádioaktívny spad — práve preto Begin trval na tom načasovaní. Zničiť cudzie zariadenie na cudzom území však zostávalo činom, ktorý si žiadal odpoveď sveta.
Následky
Odpoveď prišla rýchlo. Bezpečnostná rada OSN útok jednomyseľne odsúdila ako porušenie medzinárodného práva; ostro sa ohradili aj Spojené štáty, izraelský spojenec, a dočasne pozastavili dodávku ďalších stíhačiek. Diplomaticky stál Izrael chvíľu sám.
Begin pár dní po nálete verejne vyhlásil, že nešlo o výnimku, ale o pravidlo: Izrael nepripustí, aby nepriateľský štát získal jadrovú zbraň, a v prípade potreby zasiahne preventívne. Tomuto princípu sa začalo hovoriť Beginova doktrína a vracal sa pri každej ďalšej úvahe o jadre v regióne — o jeho dozvuku viac v Závere knihy.
Historici sa dodnes hádajú o skutočnom účinku. Jedni hovoria, že úder zničil iracký program v zárodku. Druhí tvrdia, že Saddáma len presvedčil, aby ho rozptýlil do utajených podzemných pracovísk a usiloval o zbraň o to húževnatejšie — k čomu sa po roku 1991 priznali aj inšpektori, ktorí v Iraku našli rozsiahly tajný výskum. Ako vzor sa Opera vracala: v roku 2007 zopakoval Izrael takmer ten istý scenár nad sýrskym reaktorom Al-Kibar (pozri kap. „Operation Orchard“) a o údere na iránske ciele sa roky hovorilo ako o „Opera redux“.
Na mieste samotnom po desaťročia nebolo čo obnovovať. Z kupoly zostala prepadnutá betónová škrupina nad rozdrveným jadrom; Iračania ju nechali tak. Damiena Chaussepieda pochovali doma vo Francúzsku, jediného mŕtveho, ktorého si po sebe operácia odniesla menom. Osem pilotov, ktorí v ten júnový podvečer videli kamene na dne vádí, dosadlo na základni skôr, než sa v Bagdade stihli spamätať.
V populárnej kultúre
Operácii sa venujú dokumenty izraelského letectva a archívne rekonštrukcie (napríklad spracovanie Národného bezpečnostného archívu k 40. výročiu). Vo fiktívnej podobe sa nálet objavuje na okraji špionážnych drám o Mossade z 80. rokov, samostatný veľký film o samotnej Opere zatiaľ nevznikol.
Zdroje: Wikipedia: Operation Opera / Begin Doctrine; The Aviation Geek Club (Operation Opera, F-16 Netz); National Security Archive (Osirak 40 Years Later); Times of Israel (piloti spomínajú na nálet).