Únos Vanunua: zlákaný z Ríma

Éra II — Komandá a doktrína (1976–1988)

Prológ

Bol večer 30. septembra 1986, krátko po deviatej, keď v jednom rímskom byte zhasla pre Mordechaja Vanunua jeho vlastná verzia príbehu. Pricestoval sem cez deň z Londýna, britskými aerolíniami, letom číslo 504, a vôbec nie sám. Viedla ho mladá Američanka, ktorú poznal ako „Cindy“ — turistka, kozmetička, žena, ktorá mu v posledných dňoch v Londýne venovala presne toľko pozornosti, koľko osamelý muž potrebuje, aby prestal byť opatrný. Sľúbila mu byt sestry a pár pokojných dní v Ríme. Namiesto sestry tam čakali traja muži.

Vanunu si neskôr na dlaň napísal odkaz a podržal ho cez okno policajného auta fotografom: „Vanunu M was hijacked in Rome ITL 30.9.86 21:00 came to Rome by BA fly 504.“ Dátum, hodina, číslo letu — to bolo všetko, čo o svojom únose stihol zaznamenať, a v tej chvíli to ešte nikto nepoznal. V byte ho premohli, pichli mu paralyzujúcu látku a odniesli do dodávky. Muž, ktorý chcel svetu povedať, čo Izrael ukrýva pod púšťou, mal pred sebou cestu domov, akú si nevybral.

Cieľ a motív

Mordechai Vanunu nebol špión ani prebehlík v klasickom zmysle. Bol technik. Deväť rokov pracoval v jadrovom stredisku v Dimone v púšti Negev — v tom istom zariadení, pre ktoré Mossad o dve desaťročia skôr zháňal urán (pozri kap. „Plumbat a Cherbourg“) a ktorého samotnú existenciu Izrael nikdy oficiálne nepotvrdil. Vanunu robil na nočných zmenách v podzemných úrovniach, kde sa spracovávalo plutónium. Keď ho v roku 1985 prepustili, vzal si so sebou dve veci: rozčarovanie a fotoaparát.

Tajne urobil okolo šesťdesiat snímok zariadenia, ktoré nik zvonku nikdy nevidel. Po cestách cez Áziu a Austráliu, kde sa pokrstil a vzdialil od judaizmu, sa napokon spojil s britským denníkom Sunday Times. Jeho fotografie a svedectvo posúdili jadroví fyzici a dospeli k záveru, ktorý menil mapu Blízkeho východu: Izrael nie je na prahu jadrovej zbrane, ale dávno za ním — má desiatky, podľa odhadov vyše stovky hlavíc, a kapacitu, ktorá zodpovedá pokročilému programu.

Pre Izrael bol problém menej v samotných zbraniach a viac v slove. Štát desaťročia budoval doktrínu jadrovej nejednoznačnosti (amimut): nikdy nepotvrdiť, nikdy nepoprieť. Táto neurčitosť bola sama o sebe odstrašujúcou silou aj diplomatickým štítom. Vanunu ju jediným rozhovorom prepichol. Nešlo o to umlčať fotografie — tie už boli vonku. Šlo o to ukázať, že prezradiť tajomstvá Dimony má cenu, a dostať autora pred izraelský súd.

Plán

Spravodajstvu pomohol čas. Sunday Times totiž svoju story nevydal hneď — redakcia overovala, či Vanunu nie je podvodník, a to overovanie trvalo týždne. Medzitým sa do veci zamiešal aj kolumbijsko-austrálsky novinár Oscar Guerrero, ktorý príbeh ponúkal ďalej a robil okolo neho hluk. Práve ten hluk pravdepodobne dal izraelským službám náskok: o Vanunuovi sa dozvedeli skôr, než vyšiel prvý riadok.

Operáciu skomplikovala geografia. Vanunu sedel v Londýne, pod ochranou denníka, na britskej pôde. Uniesť ho priamo z Británie bolo politicky neúnosné — vzťahy s Londýnom boli pre Izrael príliš cenné a riziko škandálu privysoké. Plán preto nestaval na sile, ale na ľsti: dostať Vanunua dobrovoľne mimo Británie, na pôdu, kde sa dá konať tichšie.

Nástrojom sa stala agentka. Volala sa Cheryl Bentovová, rodená Haninová, Američanka narodená v roku 1960, vyrastala v Pensylvánii a na Floride. Vydala sa za izraelského spravodajského dôstojníka Ofera Bentova a sama prešla výcvikom Mossadu. Pod menom „Cindy“ mala jedinú úlohu: získať Vanunuovu dôveru a presvedčiť ho, aby s ňou odcestoval preč z Londýna. Cieľová stanica — Rím, mesto, kde mal Mossad voľnejšiu ruku a kde bola pripravená úniková cesta po mori.

Prevedenie

V Londýne sa „Cindy“ a Vanunu stretli akoby náhodou. Hrala turistku, ktorá sa nudí, a postupne sa stávala dôverníčkou osamelého muža v cudzom meste. Vanunu bol podozrievavý — vedel, čo nesie v hlave — no honeytrap funguje práve na tom, že obeť chce uveriť. Keď „Cindy“ navrhla pár dní v Ríme v byte jej sestry, súhlasil.

septembra 1986 spolu nasadli na let British Airways 504 do Ríma. Z letiska ho zaviezla nie do bytu sestry, ale do prenajatého bytu, kde čakali traja operatívci Mossadu. Vanunua premohli, pichli mu omamnú a paralyzujúcu látku a v bezvedomí ho naložili do bielej dodávky. Odviezli ho na pobrežie, do prístavu La Spezia.

Tam kotvila loď. INS Noga, plavidlo izraelského námorníctva preoblečené za obchodnú nákladnú loď, vybavené sledovacou technikou. Vanunua na ňu naložili ako náklad a loď zamierila domov do Izraela. Celá trasa — londýnsky byt, rímske letisko, prenajatá izba, dodávka, prístav, paluba — bola navrhnutá tak, aby sa ani raz nedotkla britskej suverenity v okamihu samotného únosu. Vanunu prekročil hranice dobrovoľne. Až za nimi prestal rozhodovať o sebe.

Bilancia

Sunday Times vyšiel 5. októbra 1986 s titulkou na prvej strane. V tej chvíli už bol Vanunu na mori alebo doma v cele — svet mal jeho fotografie, ale nie jeho. Izrael dlho mlčal o tom, kde sa nachádza, a vznikla nepríjemná otázka: zmizol slobodný muž z európskeho mesta a nik nevedel ako.

Odpoveď dal sám Vanunu — gestom, ktoré sa stalo ikonickým. Pri prevoze na súd podržal cez okno auta dlaň s napísaným odkazom o únose v Ríme. Tým prekazil oficiálnu verziu o tom, že sa „vrátil dobrovoľne“, a presunul ťarchu na Taliansko aj Britániu. Taliansky premiér Bettino Craxi sa sťažoval, že Izrael pri vyšetrovaní neposkytol žiadnu súčinnosť; jeho vláda nikdy nedostala uspokojivé vysvetlenie, ako sa na jej území odohral únos cudzou spravodajskou službou.

Operácia teda technicky vyšla — terč bol doma — ale za cenu, ktorú honeytrapy nesú vždy: zostala stopa. Totožnosť „Cindy“ sa nedala utajiť navždy. Novinári ju po rokoch vypátrali ako Cheryl Bentovovú, ktorá sa medzitým usadila na Floride a robila realitnú maklérku. Žena, ktorá zlákala Vanunua, dožila ako bežná Američanka — a jej meno ostalo navždy spojené s jednou nocou v Ríme.

Následky

Vanunua súdili za zatvorenými dverami za špionáž a vlastizradu. 28. marca 1988 ho odsúdili na osemnásť rokov väzenia. Vyše jedenásť z nich strávil v samoväzbe — v cele, kde mal obmedzený kontakt aj s dozorcami, údajne aby nemohol prezradiť ďalšie detaily o Dimone. Prepustili ho až v roku 2004, no aj potom mu uložili prísne obmedzenia na pohyb a kontakt s cudzincami, ktoré sa opakovane predlžovali.

Únosom Izrael dosiahol jedno a stratil druhé. Vanunua potrestal a urobil z neho výstrahu pre každého, kto by uvažoval o ďalšom úniku. No urobil z neho aj symbol: pre hnutia za jadrové odzbrojenie sa stal väzňom svedomia, nominovali ho na Nobelovu cenu mieru, jeho meno nieslo plagáty po celom svete. Tajomstvo Dimony únos neutajil — potvrdil ho. Nasadiť celý aparát Mossadu na umlčanie jedného technika bolo samo osebe priznaním, že mal pravdu.

Vanunu to vedel od prvej chvíle. V cele v Aškelone, kde vyše jedenásť rokov nevidel takmer nikoho okrem dozorcov, mu zostalo to gesto z policajného auta — dlaň pritisnutá na sklo, na nej čísla napísané fixkou: BA 504, 30.9.86, 21:00. Štát ututlal techniku únosu, ale nie tých päť slov na ruke. Tie čítal celý svet.

V populárnej kultúre

Príbeh spracoval dokument Vanunu (1997) a knižne ho rozpísal novinár Peter Hounam zo Sunday Times, ktorý Vanunua viedol (The Woman from Mossad). Postava agentky-návnady „Cindy“ sa stala archetypom honeytrapu v špionážnej popkultúre.

Zdroje: Wikipedia: Mordechai Vanunu; Wikipedia: Cheryl Bentov; The Sunday Times (5. 10. 1986, pôvodné odhalenie); UPI Archives (23. 12. 1986, „Vanunu says he was kidnapped in Rome“); Al Jazeera (2004, „Israeli whistleblower details kidnap“); intelNews.org (2015); Times of Israel.