Abu Jihad: komando v Tunise
Éra II — Komandá a doktrína (1976–1988)
Prológ
Pláž pri Sídi Bú Saíd, pár kilometrov severne od Tunisu, bola nadránom 16. apríla 1988 prázdna. Z čierneho mora sa potichu vynorili gumené člny a sedem mužov z námornej jednotky Šajetet 13 vystúpilo do plytčiny ešte za tmy. Zaistili brehovú čiaru a čakali. Za nimi pristála druhá vlna — vojaci v civile, niektorí prezlečení tak, aby pôsobili ako turisti vracajúci sa z nočného výletu. Pri zaparkovaných autách neskôr postávala dvojica, ktorá vyzerala ako pár na dovolenke; jeden z nich bol prezlečený za ženu. O necelú hodinu sa táto pokojná scéna zmenila na presné, sekundy trvajúce zabíjanie. Cieľom bola vila nad pobrežím a muž, ktorý v nej práve písal odkaz vodcom palestínskeho povstania.
Cieľ a motív
Chalíl al-Wazír, známy ako Abu Jihad („otec džihádu"), patril k zakladateľom hnutia Fatah a stál pri vzniku Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP, anglicky PLO) bok po boku s Jásirom Arafatom. Bol jeho zástupcom, vojenským mozgom organizácie a mužom, ktorému Arafat dôveroval najviac. Pre Izrael nebol abstraktným nepriateľom: spájali ho s viacerými krvavými útokmi, medzi nimi s prepadom autobusu na pobrežnej ceste v roku 1978, pri ktorom zahynulo niekoľko desiatok izraelských civilistov vrátane detí.
Rozhodujúce však bolo niečo aktuálnejšie. V decembri 1987 vypukla prvá intifáda — ľudové povstanie na palestínskych územiach. Izraelské vedenie videlo v al-Wazírovi muža, ktorý povstanie z Tunisu organizačne živí a koordinuje. Zabiť ho znamenalo v izraelskej logike udrieť na riadiace centrum vzbury a poslať odkaz, že vzdialenosť ani cudzia hranica nikoho neochránia. Bol to terč najvyššej politickej hodnoty, a preto aj terč najrizikovejší.
Plán
Sídlo PLO sa po vyhnaní z Libanonu presunulo do Tunisu, vyše dvetisíc kilometrov od izraelských hraníc. To bola hlavná prekážka: zasiahnuť tak hlboko v cudzej krajine, kde Izrael nemal ani spoločnú hranicu, ani spojenca nablízku.
Prípravu niesol Mossad. Jeho ľudia mapovali al-Wazírovu vilu v štvrti Sídi Bú Saíd, sledovali jeho zvyky, stráže, rozloženie miestností a prístupové cesty. Pár dní pred akciou priletelo do Tuniska šesť agentov Mossadu na európskych pasoch; ďalší prenajali autá a robili spojky a pozorovateľov. Na mori čakala izraelská flotila s veliteľským stanovišťom, odkiaľ sa operácia riadila.
Celkové velenie dostal Ehud Barak, vtedy zástupca náčelníka generálneho štábu. Útočnú jednotku elitnej Sajeret Matkal viedol na mieste Moše Ja'alon (neskorší náčelník generálneho štábu a minister obrany). Mužom, ktorý mal vojsť dnu a strieľať, bol major Nahum Lev. Sila čítala podľa zhodných prameňov vyše tridsať komandistov zo Sajeret Matkal a Šajetet 13, k tomu agenti Mossadu na logistiku — vrátane vozidiel, spojov a pojazdnej ambulancie pre prípad zranení. Dve veci mohli celú vec potopiť: prezradenie pred akciou a uviaznutie po nej, ďaleko od domova a bez zálohy.
Prevedenie
Flotila zastala asi štyridsať kilometrov od tuniského pobrežia. Po prieskume brehu sa komandá presunuli na gumených člnoch a prvá sedmička zo Šajetet 13 doplávala na pláž, kde zaistila priestor. Vo vzduchu medzitým izraelské lietadlo rušilo telekomunikačnú sieť v okolí, aby z vily nemohol nikto privolať pomoc.
Útočný tím sa po vystúpení rozdelil. Dvojica prezlečená za turistov sa priblížila k vile; Lev a jeho druh pôsobili ako pár, čo sa prechádza. Pri dome v aute spal osobný strážca. Lev ho zlikvidoval potichu, tlmenou zbraňou, a zvyšok jednotky obsadil vchod. Časť mužov zišla do suterénu práve vo chvíli, keď sa prebral druhý strážca; ten nepustil zbraň a zabili ho. V pivnici sa v tú noc rozhodol prespať aj záhradník — zomrel tiež.
Hore už čakal al-Wazír. Podľa Levovho neskoršieho rozprávania vyšiel terč s pištoľou v ruke; Lev ho zasiahol prvou dávkou a potom ešte dlhou paľbou. Telo bolo zasiahnuté desiatkami striel — pramene uvádzajú päťdesiatdva až sedemdesiat zásahov. Celá akcia vo vile trvala len minúty. Komando sa stiahlo na pláž, naložilo do člnov a zmizlo v mori skôr, než sa tuniské sily stihli zorientovať. Z izraelskej strany nepadol mŕtvy ani jeden.
Bilancia
Tridsať mužov sa nepozorovane vylodilo, prešlo cez tri stráže, zabilo terč a zmizlo v mori bez jedinej vlastnej obete. Tú presnosť meria jedno číslo, a to isté číslo je na celej akcii najťaživejšie: päťdesiatdva až sedemdesiat zásahov do jedného tela, vypálených v spálni, pred manželkou a dcérou.
Pri streľbe bola Intissár al-Wazírová (Umm Jihad), sama významná postava palestínskeho hnutia. Podľa jej svedectva sa prebudila na tresk vyrazených dverí. „Bola jedna hodina, počula som, ako nám vnikajú do domu," opísala neskôr tú noc. Jej manžel odsunul stôl, pri ktorom písal, a siahol po zbrani v skrini. Jej sa v tej chvíli vybavil jediný obraz — izraelský atentát na palestínskych vodcov v Bejrúte roku 1973. „Začala som kričať: Verdun… Verdun," spomínala podľa toho istého názvu operácie spred pätnástich rokov. Pritlačili ju k stene a namierili jej zbraň do tváre, aby sa nemohla pozrieť na rozstrieľané telo. Keď jeden z mužov pridal ďalšiu dávku, vykríkla cez plač: „Dosť!"
Cielená likvidácia jedného muža si vyžiadala aj životy dvoch strážcov a obyčajného záhradníka, ktorý mal len tú smolu, že sa v tú noc rozhodol prespať v pivnici. Pre palestínsku stranu sa Abu Jihad stal mučeníkom zavraždeným vo vlastnom dome; pre izraelskú veliteľom, ktorý riadil útoky a povstanie. Obe veci platia naraz — vysoko postavený vojenský protivník aj manžel a otec zastrelený pred svojimi.
Následky
Tunisko podalo sťažnosť do Bezpečnostnej rady OSN; tá akciu uznesením č. 611 odsúdila ako porušenie zvrchovanosti. Izrael oficiálne mlčal a nepriznal ani vinu, ani autorstvo. Zabitie al-Wazíra pritom prvú intifádu neutíšilo — povstanie pokračovalo ďalšie roky a stalo sa míľnikom palestínskeho odporu.
Pre izraelské velenie operácia potvrdila doktrínu z éry kománd: schopnosť zasiahnuť terč prakticky kdekoľvek, hlboko v cudzej krajine, kombináciou spravodajstva a špeciálnych síl. Z mužov, ktorí ju viedli, vyrástli neskôr vrcholní politici — Barak aj Ja'alon stáli na čele armády a vlády.
Izrael sa k operácii priznal až po dlhých rokoch. V roku 2012 vojenská cenzúra uvoľnila rozhovor, ktorý novinár Ronen Bergman urobil ešte za života s Nahumom Levom (Lev zahynul pri autonehode v roku 2000). Až vtedy Izrael — polooficiálne, ústami účastníka — pripustil, čo sa v Tunise stalo. Medzi nocou v spálni a tým priznaním ubehlo dvadsaťštyri rokov; Lev sa ho nedožil a Intissár al-Wazírová medzitým zasadla v palestínskej vláde ako ministerka.
V populárnej kultúre
Atentát mapuje dokument Assassination in Tunis z cyklu Al Jazeera World (2020). Operácia sa spomína aj v knihe Ronena Bergmana Rise and Kill First (2018), kľúčovom zdroji o izraelských cielených likvidáciách.
Zdroje: Wikipedia: Assassination of Khalil al-Wazir; Khalil al-Wazir; Intissar al-Wazir; The Times of Israel (1. 11. 2012, „Israel admits to top-secret operation…"); France 24 (1. 11. 2012); CNN (1. 11. 2012, rozhovor s operatívcom); Al Jazeera („Israel admits killing Arafat's deputy", 2012; dokument „Assassination in Tunis", 2020); Ronen Bergman, Rise and Kill First (2018); rezolúcia BR OSN č. 611 (1988).