Gerald Bull: koniec konštruktéra superkanónu
Éra III — Atentáty, údery a omyly (1990–2008)
Prológ
Bol podvečer 22. marca 1990 a Gerald Bull sa vracal domov. Šieste poschodie činžiaka na predmestí Uccle v južnom Bruseli, tichá ulica, byt, ktorý si platil sám. Šesťdesiatdvaročný muž s aktovkou v ruke vyšiel hore, vytiahol kľúče a hľadal zámok.
Zozadu sa k nemu ktosi priblížil. Padlo päť výstrelov — tri do chrbta, dve do hlavy, zblízka. Bull sa zvalil pred vlastnými dverami. Kľúč zostal trčať v zámke, aktovka mu vypadla z ruky, no nik ju neotvoril. Bola v nej hotovosť — takmer dvadsaťtisíc dolárov. Nikto si ju nevzal. Strelec či strelci zmizli po schodisku a v meste, ktoré bolo plné diplomatov, špiónov a zbrojárov, sa rozplynuli.
Polícia neskôr nemala vraha, nemala motív čierne na bielom a nemala telo, ktoré by niečo prezradilo. Mala len mŕtveho geniálneho inžiniera, nedotknutý balík peňazí a jednu istotu: toto nebola lúpež.
Cieľ a motív
Gerald Bull nebol vojak ani agent. Bol konštruktér — a jeden z najlepších na svete v jedinej veci: dostať ťažký projektil veľmi ďaleko. Narodil sa v Kanade, vyštudoval letecké inžinierstvo a celý život ho hnala posadnutosť, ktorá znela takmer nevinne: vystreliť náklad do vesmíru obrovským delom namiesto rakety. V šesťdesiatych rokoch viedol projekt HARP, kde z prerobených námorných diel posielal projektily do výšok cez stotridsať kilometrov. Idea „kanóna do vesmíru" sa nikdy celkom neujala — ale Bullovi ostala v hlave do konca života.
Aby si svoj sen mohol financovať, predával svoje znalosti tomu, kto platil. A to bola podstata problému. Jeho diela a delostrelecké systémy putovali k juhoafrickému režimu apartheidu, do Číny, k obom stranám iracko-iránskej vojny. Pre obchodovanie so zbraňami s Pretóriou si v USA odsedel trest a stratil dôveru západných služieb. Bezzemok medzi spravodajstvami napokon zakotvil tam, kde mu ešte verili a hlavne platili — v Iraku Saddáma Husajna.
Pre Saddáma postavil Bull dva systémy. Tým menej nápadným bol vývoj balistických rakiet a delostrelectva. Tým, ktorý mu napokon pravdepodobne priniesol smrť, bol projekt Babylon — superkanón, aký svet ešte nevidel. Plán mal dve veľkosti. Menší prototyp, „Baby Babylon", mal hlaveň dlhú štyridsaťšesť metrov, kaliber 350 milimetrov a hmotnosť cez sto ton. Veľká verzia, „Big Babylon", mala merať stošesťdesiat metrov, mať kaliber celý meter a vážiť okolo dvetisíc ton — delo také obrovské, že by sa nedalo zamieriť, len napevno zaliať do svahu kopca.
Na papieri to bolo Bullovo vesmírne delo. V rukách Saddáma to bola zbraň s dosahom, ktorý sa odhadoval na stovky až vyše tisíc kilometrov. To znamenalo jediné: z irackého územia by taký kanón dosiahol na Teherán — a na Izrael. Pre Jeruzalem, ktorý pár rokov predtým bombardoval iracký reaktor Osirak, aby Saddám nemal jadrovú zbraň (pozri kap. „Operation Opera"), bol superkanón schopný zasiahnuť izraelské mestá presne tým druhom hrozby, ktorý sa neprehliada.
Plán
Tu sa kronika musí spomaliť a byť poctivá. O tom, ako sa rodil zámer Bulla zastaviť, niet priznaného dokumentu ani potvrdeného velenia. Najrozšírenejšia verzia — ktorú opakujú novinári aj viacerí bývalí spravodajci — hovorí, že rozkaz vzišiel z Mossadu, vtedy pod vedením riaditeľa Nahuma Admoniho, a že politicky ho kryl premiér Jicchak Šamir. Podľa tejto verzie do Bruselu vyslali malý tím, ktorý mal Bulla sledovať a v pravej chvíli odstrániť.
Skôr než došlo na streľbu, mal podľa viacerých svedectiev prísť varovný signál. Bullov byt v Uccle niekoľkokrát v predchádzajúcich mesiacoch ktosi vlámaním „navštívil" — nič neukradol, len presunul veci, nechal otvorené okno, dal najavo, že tam bol. Vo svete spravodajstva je to známy jazyk: odkaz „vieme, kde bývaš, prestaň". Bull odkaz pochopil, hovoril o ňom známym — a napriek tomu v práci pre Bagdad pokračoval.
Treba povedať aj druhú stranu. Bull mal nepriateľov na všetkých svetových stranách. Pre niektoré teórie mohol byť za vraždou Irak sám, ktorý sa Bulla zľakol ako muža, čo vie priveľa a vie sa otočiť. Iné ukazujú na Irán, ktorý mal najpriamejší dôvod báť sa irackého superkanóna. Spomínajú sa aj CIA, britská MI6, Čile, Sýria, Južná Afrika — krajiny, s ktorými Bull buď obchodoval, alebo ich nahneval. Žiadna z týchto verzií nikdy nebola dokázaná. Ani tá izraelská.
Prevedenie
Čo sa skutočne stalo na schodisku, vieme len z policajného obrazu miesta činu. Bol to čistý, profesionálny zásah. Strelec čakal alebo prišiel za obeťou až k dverám bytu, vystrelil päť rán z bezprostrednej blízkosti a odišiel. Žiadny boj, žiadne zranenia inde, žiadny svedok, ktorý by zachytil tvár. Použitá zbraň bola pravdepodobne pištoľ malého kalibru — typický nástroj na tichú prácu nablízko, nie na prestrelku.
Najvýrečnejším dôkazom „rukopisu" bola tá nedotknutá aktovka. Pri lúpeži zmizne hotovosť ako prvá. Tu zostalo všetko na mieste — peniaze, doklady, kľúč v zámke. Vrah neprišiel po Bullov majetok, prišiel po Bulla. Z lúpeže by zmizli peniaze; tu sa nesiahlo na nič okrem života.
Lenže práve táto čistota je dôvod, prečo nikoho nikdy neobvinili. Niet stopy, niet zbrane, niet páchateľa. Belgické vyšetrovanie sa po rokoch zastavilo bez výsledku. Atentát na Geralda Bulla zostáva oficiálne nevyriešenou vraždou.
Bilancia
Z hľadiska toho, kto Bulla chcel umlčať, operácia „nepokazila" takmer nič, ak naozaj išlo o zastavenie superkanóna. Otázna na nej je iná vec než pri väčšine akcií v tejto knihe.
Bull nebol terorista ani vojnový zločinec. Bol civilista, inžinier, ktorý nestlačil v živote spúšť — predával výkresy a výpočty. Zabiť konštruktéra za to, čo navrhol, je čin, ktorý sa morálne aj právne pohybuje na hrane. Pre kohokoľvek, kto za vraždou stál, to bol odkaz nielen mŕtvemu, ale celej brandži zbrojných expertov: niektoré zákazky sa nevyplácajú.
A potom je tu cena pre toho, komu sa nikdy nepriznali. Páchateľ nie je známy, takže rodina nedostala spravodlivosť a vinník nedostal meno. O Bullovej smrti tak vieme menej než o samotnej operácii.
Následky
Bullova smrť projekt Babylon prakticky zlomila. Bez svojho jediného génia stratil superkanón mozog — a takmer vzápätí stratil aj telo. V apríli 1990, pár týždňov po vražde, zadržali britskí colníci v prístave Teesport obrie oceľové rúry, ktoré sa prevážali do Iraku ako „súčasti petrochemického zariadenia". V skutočnosti to boli diely hlavne superkanóna, vyrobené britskými firmami vrátane oceliarní Sheffield Forgemasters. Ďalšie časti zachytili pri preprave v Grécku a Turecku. „Aféra superkanóna" otriasla britskou politikou a odhalila, ako Saddámov režim skladal zakázané zbrane z civilne vyzerajúcich zákaziek po celej Európe.
Big Babylon sa nikdy nepostavil. Po vojne v Perzskom zálive v roku 1991 Irak existenciu programu priznal a inšpektori OSN zvyšné komponenty zničili priamo na irackom území. Bullov sen o kanóne, ktorý vystrelí náklad do vesmíru, tak skončil ako pár zhrdzavených rúr v zbrojnom šrote.
Pre Mossad, ak to bol Mossad, patrí prípad Bull do tej časti histórie, ktorú nikdy nepotvrdí ani nevyvráti. Bull je meno, ktoré sa s Mossadom spája tak často, že to znie ako fakt. A predsa to fakt nie je: zostal mŕtvy inžinier pred dverami bytu, nedotknutá aktovka s dvadsiatimi tisíc dolármi a vyšetrovanie, ktoré sa po rokoch zavrelo bez mena páchateľa.
V populárnej kultúre
Doomsday Gun (1994) — televízny film s Frankom Langellom v úlohe Geralda Bulla, ktorý sleduje cestu od projektu HARP po atentát v Bruseli. Príbeh superkanóna sa objavuje aj v dokumentoch o Saddámovom zbrojení a v knihách o „afére superkanóna".
Zdroje: Wikipedia: Gerald Bull; Wikipedia: Project Babylon; Smithsonian Magazine (Saddam Hussein's failed "supergun"); Intel Today (Gerald Bull assassinated in Brussels, 22 March 1990); War History Online (Project Babylon). Atribúcia Mossadu nie je úradne potvrdená; alternatívne verzie (Irak, Irán, CIA, MI6 a i.) sú v texte uvedené.